Participatívny rozpočet pre Bratislavu - Príklady z iných miest

Myšlienka participatívneho rozpočtu vznikla v brazílskom meste Porto Alegre v 80. rokoch 20. storočia v dôsledku dlhodobého sociálno-historického vývoja vplývajúceho na politiku v mestách, počas ktorej dochádzalo k čoraz hlbšej exklúzii celých skupín obyvateľstva, predovšetkým sociálnej. Ruka v ruke s tým sa prirodzene zhoršovali celkové podmienky života v meste, či už ide o kriminalitu, gentrifikáciu, likvidáciu občianskych zariadení, zelene, údržbu infraštruktúry a vzťah k histórii. Napriek očividným rozdielom sa podobná politika uplatňuje aj v Európe a európskych veľkomestách, čo v poslednom desaťročí neobišlo ani Bratislavu. Priamym dôsledkom je strata práva na spoločný a spoločne formovateľný verejný priestor: z centier sú najprv postupne alebo násilne vytláčaní ľudia na najnižších sociálnych priečkach (bezdomovci, žobráci, pouliční umelci a pod.), nasleduje likvidácia lokálneho obchodu (lokálne bary, reštaurácie, kluby, kiná, verejné stravovacie zariadenia, lokálne maloobchody a služby a pod.), čím sa bežní obyvatelia stávajú vo vlastnom meste cudzími, nepotrebnými a ak chcú napĺňať svoje potreby, sú čoraz väčšmi vytláčaní na perifériu, pričom centrálne sociálne a kultúrne mestské väzby tým zanikajú. V rámci tohto procesu je len prirodzené, že občan úplne stráca právo na spolurozhodovanie o žijúcom organizme, akým by mesto malo byť, a jeho požiadavky sa dokonca zvyknú kriminalizovať. Mesto celkom ostáva v svojvôli finančných skupín a jeho mestské časti viac alebo menej getami, rozdelenými, povedané silnými slovami, na základe stavovských princípov, exklúzie a kriminalizácie celých skupín obyvateľstva. Z tohto hľadiska môžeme pokojne hovoriť, že „pokrok" ako ho chápu dnešní zastupitelia, by sa mal správne nazývať „výroba tretieho sveta". Priepasti medzi obyvateľmi mesta a jednotlivými štvrťami sa prehlbujú, rozširuje sa sociálna segregácia a klesá priestorová mobilita sociálne slabších.

Tento fenomén je celosvetový, celoeurópsky a zasahuje všetky mestá a vidiek, najviditeľnejší však obvykle býva vo veľkých a hlavných mestách. Bývalý socialistický blok sa pritom mení najrýchlejšie. Z bratislavského centra zmizlo od polovice 90-tych rokov prakticky všetko, čo bolo bratislavské a čo prestavovalo predpoklad na opätovné obnovenie sociálnych a kultúrnych väzieb drasticky prerušených najmä socialistickou industrializáciou a odsunom pôvodného obyvateľstva. Z vyše desiatky kín ostalo jediné, ktorému permanentne hrozí zánik (Mladosť), bolo odstránené posledné dostupné verejné stravovacie zariadenie (Vegetka), centrum mesta nemá jediné trhovisko(s výnimkou zanikajúcej Žilinskej) a Stará tržnica prestala ako „nelukratívna pre mesto" fungovať. Zmizli všetky vinárne (viechy), malé potraviny či kníhkupectvá (antikvariát pani Steinerovej bol takisto presťahovaný a jeho ďalší osud je po jej smrti nejasný). Verejná zeleň sa permanentne likviduje, bez ohlásenia sa asanujú staré domy, miznú pôvodné súčasti fontán či inej mestskej výzdoby a nahrádzajú sa atrapami.

Participatívny rozpočet v zásade znamená:

• vytváranie nového vzťahu medzi zastupiteľstvami a občanmi, čo
• v praxi znamená formovanie novej, demokratickejšej formy riadenia a rozhodovania
• presmerovanie verejných zdrojov v prospech najpostihnutejších a na projekty, ktoré sú prioritou pre samotných obyvateľov mesta
• opätovné obnovovanie narušených sociálnych väzieb
• podporovanie aktívneho občianskeho prístupu
• postupné zvyšovanie transparentnosti mestskej správy, odstraňovanie korupcie a vonkajších vplyvov, ktoré sú v rozpore so záujmami obyvateľov, na rozvoj mesta

Aktivizmus stráca účinnosť, čím viac je roztrieštený, čím opatrnejší a zmierlivejší tón používa a najmä čím menej systémových zmien ponúka. Syzifovský boj často pripomínajú združenia občanov vznikajúce ad hoc – vo chvíli ohrozenia dôležitej mestskej hodnoty. Najtypickejším príkladom je spisovanie petícií, ktoré majú ľuďom zaručiť pocit, že sa podieľajú a môžu podieľať a vyjadrovať k verejnému životu a že žijú v demokracii. Zastupiteľská demokracia však nemôže byť demokraciou, pokiaľ sa zakladá na ignorovaní potrieb a požiadaviek verejnosti a ovplyvňujú ju predovšetkým skupinky finančne a politicky vplyvných ľudí. Priama občianska participácia znamená skutočnú demokraciu v praxi ako aj zmenu podmienok, ktoré umožňujú jej obmedzovanie. Je spôsobom, ako by sa v budúcnosti dali zachrániť či obnoviť mnohé objekty či zariadenia, pokiaľ by sa občianskym tlakom podarilo presadiť tieto záujmy do pozornosti zastupiteľov.

Dôležitým rozdielom pri tejto forme aktivizácie občanov oproti „tradičnému" aktivizmu alebo aktivizmu ad hoc je, že sa snaží prvok participácie občanov na rozhodovaní inštitucionalizovať. Tým by sa dalo vyhnúť potrebe neustále striehnuť na nové, často netransparentné návrhy zastupiteľov a permanentne sa aktivizovať, keď hrozí ďalšia katastrofa. Pri priamej a trvalej účasti občanov v rozhodovacom procese by boli zastupitelia pod ich stálym dohľadom a katastrofám by sa dalo zabrániť hneď pri náznakoch ich vzniku.

Participatívny rozpočet sa dnes úspešne uplatňuje aj v mnohých európskych mestách (Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Anglicko, Holandsko...) práve z tých istých príčin, s ktorými bojuje aj Bratislava. Formy participatívneho rozpočtu sa prípad od prípadu menia podľa toho, aké sú domáce právne podmienky, aké sú potreby a aký je tlak verejnosti.

Presadenie participatívneho rozpočtu je relatívne dlhodobý a náročný proces. Prvým krokom pri snahe o jeho zavedenie by malo byť vytvorenie otvorenej a demokratickej občianskej platformy prístupnej jednotlivcom aj združeniam, ktoré budú myšlienke jeho presadzovania naklonené. Platforma bude obsahovať skupiny rozdelené podľa záujmov a podľa miestnej príslušnosti. Postupne by sa mala rozširovať na čo najväčší počet obyvateľov a popri tom vytvárať mechanizmy dosahovania demokratického konsenzu pri prijímaní rozhodnutí.

Autor/ka: Silvia Ruppeldtová

Zdroj: http://utopia.sk/liferay/web/participativny-strom/new-page/-/asset_publisher/U1fl/message/id/945483