Navigácia
Moje sídla
Z projektov a komunít Utopie
Iný 11. september
Meď, liadok a guáno
Čile od Caupolicána po Pinocheta (4)
V dejinách existuje veľa politických osobností, ktoré nevynikali ani výnimočným nadaním, ani nemali vyhranené politické a svetonázorové presvedčenie a jediným dôvodom ich presadenia boli osobné ambície, ktoré boli schopní prejavovať a prispôsobovať akejkoľvek politickej klíme podľa potreby. Aj napriek vžitej predstave, že Augusto Pinochet Ugarte bol odvekým odporcom Salvadora Allendeho a jeho predstáv o sociálno-politických zmenách v Čile, neexistujú žiadne dôkazy, že bol v čase pred vojenským prevratom 11. septembra 1973 zapojený do aktivít namierených proti Salvadorovi Allendemu. Naopak, užíval si jeho plnej dôvery, čo sa prejavilo aj na jeho opätovných návštevách Moskvy ohľadom uzatvárania zmlúv o prípadnej vojenskej podpore, bol menovaný za hlavného veliteľa ozbrojených síl a osobne sprevádzal Fidela Castra pri jeho návštevách Čile. Po Allendeho zvolení za prezidenta sa minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger vyslovil, že Čile bude obrovským nebezpečenstvom pre demokraciu a USA urobia všetko preto, aby Allendeho vládu zvrhli. Ten istý Henry Kissinger sa v júni 1999 nechal pre BBC počuť, že v čase čilského prevratu v roku 1973 nemal ani najmenšej potuchy, kto je to akýsi Augusto Pinochet.
Meď, liadok a guáno
Čile od Caupolicána po Pinocheta (3)
Keby sme sa pokúsili prirovnať spoločensko-kultúrnu situáciu v Čile v šesťdesiatych rokoch 20. storočia k vývinu v Európe, našli by sme nejednu analógiu nielen s vtedajšími európskymi krajinami sovietskeho bloku, ale s celoeurópskym a celosvetovo prebiehajúcim procesom kultúrnej revolúcie. Eduardo Frei Montalva aj Salvador Allende Gossens reprezentovali umiernené krídla svojich politických orientácií a zároveň plynulý demokratický vývoj v tej oblasti sveta, pre ktorú bol charakteristický feudálny systém, koloniálne područie striedajúcich sa veľmocí a pretrvávajúce dedičstvo otroctva, rasovej nenávisti a vojenských prevratov. Šesťdesiate roky boli v Čile podobne ako aj v Európe obdobím nádeje, kultúrneho, spoločenského a umeleckého vzostupu a najmä obdobím viery v hospodársku a politickú samostatnosť, ako aj zjednotený a jednotný národ.
Eugenika – veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo V.
„Sme presvedčení, že by ste mali mať vaše genetické informácie pod kontrolou... Sme presvedčení, že genetický výskum môže a mal by poskytovať hlbšie porozumenie úlohy, ktorú gény zohrávajú vo vašom individuálnom živote“, oznamuje na svojej internetovej stránke pracovný tím platformy 23andME. Táto platforma zložená zo skupiny genetikov a financovaná firmou Google vznikla s cieľom poskytovať online analýzu dedičnej výbavy pre záujemcov. Stačí na to 999 amerických dolárov a troška slín.
Meď, liadok a guáno
Čile od Caupolicána po Pinocheta (2)
Ako sme si povedali v predchádzajúcej časti, tradičná politická scéna Čile bola takmer až do začiatku 20. storočia rozdelená na dve politické strany, ktoré sa okrem názvu v mnohom nelíšili, pretože obe reprezentovali tradičnú oligarchiu a obe sa napájali (viac alebo menej) na katolícku cirkev: Konzervatívci a Liberáli. Liadok a meď začali koncom 19. storočia lákať najmä prisťahovalcov z Veľkej Británie, ale aj strednej a severnej Európy. Okrem nových etnických elementov sa tak v Čile začali presadzovať aj iné náboženstvá, ako dovtedy výhradne etablovaný katolicizmus, a prichádzali aj nové myšlienkové prúdy a politické koncepty, ktoré napokon vyústili do vzniku tretieho politického subjektu: Radikálov.
Eugenika - veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo IV.
„Nepokladajú sa však už dnes tieto staroeurópske hodnotové orientácie – v USA a kdekoľvek inde – za azda milé, ale už prekonané vrtochy?“ pýta sa Jürgen Habermas v knihe Budúcnosť ľudskej prirodzenosti s podtitulom Na ceste k liberálnej eugenike? Habermas si túto otázku kladie pri premýšľaní nad Základnou chartou práv EÚ vyhlásenou v Nice. Jeden z článkov charty zakazuje eugenické praktiky, predovšetkým také, ktorých cieľom je selekcia osôb.
Späť do ničoty, alebo prečo nie som sociálny demokrat
Ak rozmýšľame o budúcnosti ľavice, nemali by sme podľahnúť predstave, že hovoríme len o budúcnosti sociálnej demokracie. Obzvlášť, keď máme veľa dôvodov odmietnuť ju ako emancipačnú silu. Nepochybujem o tom, že medzi sociálnymi demokratmi sa stále nachádzajú radikálni socialisti. V rozhodujúcich bojoch sa im ale vo vnútri vlastných strán nedarí uspieť. Možno je čas opustiť topiacu sa loď a pridať sa k tým, ktorí nechcú byť charitou, ale dôslednými drevorubačmi vytínajúcimi korene akejkoľvek nadvlády.
Eugenika – veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo III.
„To, že táto vzdialenosť od skutočnosti a bezmyšlienkovitosť môžu v človeku vyvolať viac ohavnosti, než všetky zlé vnútorné pudy dohromady, bolo v skutočnosti lekciou, ktorú sme sa mohli naučiť v Jeruzaleme“, píše Hannah Arendtová vo svojej knihe Eichmann v Jeruzaleme s podtitulom Správa o banalite zla. Kniha sa venuje súdnemu procesu s Adolfom Eichmannom – vysoko postaveným nacistickým úradníkom spoluzodpovedným za vyhladzovanie v koncentračných táboroch. Takýchto úradníkov však boli stovky, či tisícky. Spájalo ich to, že boli priemerní, úplne obyčajní a v podstate ničím nevynikajúci jedinci.
Meď, liadok a guáno
Čile od Caupolicána po Pinocheta (1)
Čile nepatrí medzi krajiny, ktorých história by bola samozrejme známa. Dokonca aj ekonomickí mágovia si v súvislosti s Latinskou Amerikou dokážu spomenúť len na jedinú osobnosť, ktorá si s infláciou dokázala poradiť „ukážkovejšie“. Čile však nie je len Augusto Pinochet, a dokonca nie je len škatuľkovaný Salvador Allende. Rovnako ako iné štáty Latinskej Ameriky sa aj Čile borí s tým, čo je príznačné pre všetky krajiny tretieho sveta – s dedičstvom európskeho kolonializmu. Preto každý, kto by sa pokúšal aplikovať alebo porovnávať skúsenosti Čile (a hociktorého iného neeurópskeho štátu) s podmienkami v Európe, musel by automaticky dokazovať, že neberie do úvahy špecifiká kultúrno-historického vývoja tej ktorej krajiny, alebo by musel pripustiť, že Európa (východná a stredná) sa už de facto stala súčasťou tretieho sveta. A hoci sa v sfére ekonomicko-sociálnej bývalý sovietsky blok tretiemu svetu nápadne približuje, neexistuje žiadny dôvod, aby sme nerešpektovali svojráznosť vývoja Latinskej Ameriky.
Jahody a čokoláda: Príbeh kubánskeho zmierenia
V roku 1994 sa do slovenských filmových klubov dostal kubánsky film jedného z najvýznamnejších kubánskych režisérov tvoriacich celý život na Kube, Tomása Gutiérreza Aleu. Volal sa Jahody a čokoláda a režisér a predstavitelia hlavných postáv sa okamžite preslávili na celom svete. Nejeden z tých, ktorí vtedy podobne ako ja film sledovali v niektorej z krajín bývalého socialistického bloku, si automaticky položili otázku, či ho tvorcovia nakrútili na Kube alebo je autentický havanský kolorit len draho inscenovanou kulisou. Málokto si vtedy v titulkoch všimol meno scenáristu a ešte menej ľuďom napadlo, že film vznikol na motívy poviedky, ktorá sa na Kube stala “najdôležitejším literárnym dielom” v ranom období po rozpade Sovietskeho zväzu a ktorej pôvodný názov znie Vlk, les a nový človek (El lobo, el bosque y el hombre nuevo).
Čo si myslí SNS a KDH o Čajkovskom?
Dopozerala som televíznu diskusiu, v ktorej sa europoslankyňa Monika Beňová spolu s poslancom Danielom Lipšicom zhovárali o registrovaných partnerstvách homosexuálov. Samozrejme, netreba vysvetľovať, ktorý z nich zastával akú pozíciu. Redaktorom bol do debaty telefonicky vtiahnutý aj poslanec Rafael Rafaj. Takisto netreba vysvetľovať, že reprezentant KDH si s reprezentantom SNS rozumeli ako rodní bratia.