Zverejňovač príspevkov Zverejňovač príspevkov

Späť

Žena ako dôvod: Frantz Fanon a oslobodenie žien

Autor/ka: Terry Moon

Blogerka L. Boogie napísala prvú časť svojho blogu Fanon, Alienation and Sexual Harassment (Fanon, odcudzenie a sexuálne obťažovanie), v ktorej vzrušujúcim spôsobom analyzuje knihu Frantza Fanona z roku 1952 Black Skin White Masks (Čierna koža biele masky) z hľadiska feminizmu spájaním svojich myšlienok s obťažovaním na ulici (pozri http://nothingbutahuman.wordpress.com/2011/12/04/fanon-alienation-and-sexual-harassment/).

Začína vylíčením niekoľkých prípadov obťažovania, pričom poznamenáva, že spomienka na ne jej pripomína, „aké násilné môže byť obťažovanie osôb so ženským telom na ulici. Zároveň mi to pripomenulo," píše, „kontúry a vzťah pohlavia, patriarchátu a odcudzenia, ktoré vyplývajú z obťažovania." Opisuje štyri príhody a konštatuje, že „cena za roky obťažovania je ohromná" a  tá formuje jej aktivity. Práve to, že sa „necíti bezpečná vo svojom vlastnom tele" a že je „odcudzená od vlastného fyzického vnútra", ju priviedlo k tomu, aby sa obrátila na Fanona.

Keď sa ženy stávajú predmetom

Pokračuje citáciou niekoľkých odsekov z kapitoly The Fact of Blackness (Skutočnosť čiernoty), vrátane výrazu, že je „na nás uvalená, zdrvujúca predmetnosť (crushing objecthood)ʻ." Uzatvára: „Myšlienky, ktoré Fanon prezentuje v tomto texte, sú oveľa zložitejšie, v tomto bode sa však chcem dotknúť telesnej skúsenosti odcudzenia. Fanon ju opisuje ako stav, keď vám vrátia telo roztiahnuté, zdeformované, prefarbené, odeté do žiaľu.

„Obťažovanie na ulici má rovnaký účinok. Vždy, keď ma obťažujú, spomeniem si, že moje telo nie je moje vlastné..."

Boogie opakovane hovorí o tom, čo z Fanonových myšlienok oslovilo utláčaných nebelochov po publikovaní jeho diel v 50-tych a 60-tych rokoch minulého storočia. Jeho artikulácia odcudzenia je hlboká, možno preto, že je založená na prežitej skúsenosti ako čierneho revolučného mysliteľa, aktivistu a spisovateľa z Martiniku a na filozofickom myslení Marxa a Hegela.

Nie som jediný, kto v počiatkoch hnutia za oslobodenie žien zistil, že Fanon vyjadril odcudzenie žien do veľkej hĺbky. Ženy začali zisťovať, že útlak, ktorý zažívali, bol spôsobený tým, že sú ženy, a nie tým, že na nich ako na jednotlivcoch bolo niečo zlé; nespĺňali očakávania našej spoločnosti alebo tieto očakávania preklínali, pretože spoločnosť ich považovala a zaobchádzala s nimi akoby boli menej ako ľudia, akoby boli len predmet. Práve toto Boogie opisovala v súvislosti s obťažovaním na ulici. Tí, ktorí vás považujú za človeka, si nemyslia, že ste tu na to, aby ste napĺňali ich potreby, a keď sa opovážite odmietnuť, skríknu vám do tváre „si sk__á suka." Násilie, s ktorým sa ženy stretávajú, keď odmietnu hrať hry na ulici, existuje preto, lebo prejavujeme svoju ľudskosť. Ako sa len opovažujeme narušiť toto status quo!

Potreba prehĺbiť Hegelovu dialektiku

Hoci sa Raja Dunajevskaja, zakladateľka marxistického humanizmu, nikdy s Fanonom nestretla, považovala ho za spolumysliteľa, a to nielen preto, že aj on bol revolučný humanista, ale aj preto, že bol súčasťou fantastického prostredia 50-tych rokov, keď revolučné myslenie a aktivity zmenili svet s počiatkami hnutia za občianske práva v USA, s východoeurópskymi vzburami a so začiatkom nových afrických revolúcií. Bola svedkom stretu medzi Fanonom a Sartrom, ktorý považoval pracovnú silu – pracujúceho – za stredobod zmeny, a „negra" len za akýsi detail v tomto väčšom boji, za čosi druhoradé. Dunajevskaja sa venuje aj „faktu čiernoty" (négritude), aby poukázala na „rozdielnosť dialektiky, keď má pôvod nie v poznaní, ale v úzkosti..."

V Hegelovej dialektike pána a otroka si otrok, robotník zdokonaľuje vlastnú myseľ prostredníctvom práce – transformáciou reality. Podľa Hegela, ako uvádza Dunajevskaja parafrázujúc Fanona, „by ste mohli dosiahnuť určité uznanie seba samých zo strany pána, ako muža, ako ženy, a nielen ako otroka. Fanon však tvrdí, že Hegel nebral do úvahy čiernych, a nie je ani trochu pravda, že pán sa o čiernych vôbec nezaujíma. Skutočným absolútnom, kde neexistuje žiadna reciprocita, je tento otrok, ktorý okrem toho, že je otrokom, okrem toho, že je vykorisťovaným robotníkom, je čierny, a toto ten druhý neuznáva vôbec." Dunajevskaja následne sama rozvíja diskusiu: „A preto by mala byť dialektika oveľa ostrejšia a mala by vnímať určitú transformáciu reality, ktorá je hlbšia ako tá Hegelova."[1]

Aká hlboká musí byť dialektika, keď je objektom žena, čierna žena?

Záujem žien o Fanona a jeho myslenie je súčasťou vášne pre filozofiu, ktorú Dunajevskaja označuje ako „vášeň pre slobodu". Som zvedavý, ako bude pokračovať diskusia, ktorú L. Boogie opäť otvorila.

POZNÁMKY:
1. Raya Dunayevskaya, The Power of Negativity: Selected Writings on the Dialectice in Hegel and Marx (Lexington Books, 2002), s. 192-194.

Preložila Judita Takáčová

Zdroj: News and Letters http://newsandletters.org/issues/2012/Jan-Feb/warJanFeb_12.asp
Priemerne (0 Hlasy)