Novinky Novinky

Späť

Dlh, otroctvo a naša predstava slobody I.

Autor/ka: S Davidom Graeberom sa zhováral Jamie Stern-Weiner

David Graeber je mimoriadny profesor antropológie na fakulte Goldsmiths, ktorá je súčasťou Londýnskej univerzity a ľavicový politický aktivista. Vo Veľkej Británii nedávno vydali jeho poslednú knihu Prvých 5000 rokov dlhu. Skúma v nej vývoj dlhu ako morálneho a ekonomického konceptu a využíva pri tom antropologické dôkazy zo širokého spektra súčasných a historických spoločností.

S Davidom som sa stretol, aby sme prediskutovali niektoré argumenty obsiahnuté v knihe. V prvej časti dvojdielneho rozhovoru vysvetľuje, ako sa jazyk morálky stal jazykom dlhu a ako intenzívne dejiny vojen a otroctva utvárali naše morálne a právne predstavy.

David Brooks nedávno vo svojom komentári kritizoval pravicových republikánov za ich povýšenectvo v súvislosti s možnosťou nesplácať záväzky:

„Členovia tohto hnutia [t. j. republikáni Čajového večierka (Tea Party Republicans)] nemajú žiaden zmysel pre morálku. Keď si národ požičia peniaze, zloží posvätný sľub, že ich splatí. Ale členovia tohto hnutia bez vzrušenia hovoria o nesplatení záväzkov a chcú poškvrniť česť svojho národa."

Podobné zmiešavanie jazyka dlhu s jazykom morálky je ústrednou témou vašej knihy. Môžete nám povedať niečo o histórii tohto javu?

– Myšlienka, že „česť" a „kredit" sú to isté, sa objavuje v situáciách, v ktorých medzi sebou ľudia obchodujú priamo. Ak existuje nejaká forma trhu a dlhy sú vyjadrené v peniazoch, ale ľudí, ktorí neplnia svoje záväzky nie je možné odviesť do väzenia alebo im zlomiť nohy, potom je vaša česť najvýznamnejším zdrojom zabezpečujúcim úspech vášho obchodovania. V stredovekom arabskom právnom systéme šaría sa kredit považoval za kapitál: vaša osobná česť bola formou kapitálu a ako formu kapitálu ju uznával zákon. Takže Brooksove komentáre nie sú až také šialené, pretože štáty naozaj nie sú schopné vynucovať si jeden od druhého platenie.

Predstava, že sľub daný štátom ohľadom splácania dlhu je čosi absolútne posvätné je ale istým spôsobom paradoxná. Dlh je len sľub a politici dávajú rozličné sľuby. Väčšinu z nich nesplnia. Prečo sú teda tieto sľuby tie jediné, ktoré nemôžu porušiť? Ak niekto ako je Nick Clegg povie „áno, samozrejme, sľúbili sme, že nebudeme zvyšovať poplatky za štúdium, ale je to nerealistické," považuje sa to za celkom normálne. „Nerealistické" v tomto prípade znamená: „Očividne nie je možné, aby som porušil sľuby dané bankárom, a to ani v spojitosti s bankami, ktorým sme finančne pomohli alebo ich v skutočnosti vlastníme." Ohromuje ma, že na to nikto nikdy neupozorňuje. Prečo si myslíme, že sľub, ktorý dal politik svojim voličom je možné porušiť (nie je vôbec „posvätný"), zatiaľ čo sľub toho istého politika finančníkovi sa považuje za otázku „národnej cti"? Prečo sa „česť nášho národa" nijak nespája s dodržiavaním sľubov týkajúcich sa poskytovania zdravotnej starostlivosti a vzdelania ľuďom? A prečo sa všetci zdanlivo zmierujú s tým, že práve toto je „realita"?

Prečo je to podľa vás tak?

– Pretože tie druhé sľuby nie sú obvykle rámcované jazykom „dlhu". Jazyk dlhu nie je ekonomický. Je to jazyk morálky. Ľudia ho tisíce rokov používali v pomeroch ohromnej mocenskej nerovnosti. V situácii úplnej nerovnosti, konkrétne násilnej nerovnosti (ak ste niekoho dobyli alebo ste mafián vymáhajúci peniaze za ochranu), bude rámcovanie vzťahu jazykom dlhu vytvárať zdanie, akoby vymáhatelia boli veľkorysí a obete vinné. „Si mi dlžný, ale budem dobrý chlapec a tento mesiac ti to odpustím..." O chvíľu to bude vyzerať tak, že obete už len samotnou svojou existenciou takmer všeobecne morálne zlyhali. A táto logika utkvieva v mysliach ľudí. Je neuveriteľne účinná. Nie je účinná za každých okolností, pretože veľká väčšina vzbúr, povstaní, populistických sprisahaní a rebélií vo svetových dejinách sa v skutočnosti týkala dlhov. Keď zlyhá, rozpútajú sa vo veľkom. Ale práve toto ľudia takmer bezo zmien robia, keď zneužívajú stav úplnej nerovnosti.

Paradoxné je samozrejme to, že keď sa bohatí a mocní ľudia dohovárajú medzi sebou, vedia, že dlhy nie sú „posvätné" a neustále ich upravujú. Keď sa dohovárajú medzi sebou, sú často nesmierne zhovievaví a veľkorysí. Predstava o posvätnosti dlhu sa používa predovšetkým vtedy, keď hovoríme o rozličných typoch ľudí. Rovnako ako bohatí ľudia prichádzajú na pomoc iným bohatým ľuďom, aj chudobní ľudia si navzájom pomáhajú z ťažkostí. Poskytujú si „pôžičky", ktoré sú v skutočnosti darmi, a tak ďalej. No ak sa zaoberáte dlhmi, ktoré majú ľudia bez moci voči ľuďom s mocou, dlh sa náhle stáva posvätným a nemôžete ho spochybňovať.

Koncept úverovej schopnosti, dojmu, že budete hodný vašich peňazí, zrejme dobre vysvetľuje, prečo sa mocné inštitúcie alebo ľudia dlhujúci iným mocným inštitúciám alebo ľuďom tak zdráhajú neplatiť. A preto majú posudky ratingových agentúr ako Moody's a S&P takú váhu.

– Sledovať tieto inštitúcie do minulosti je veľmi zaujímavé, pretože predchodkyne ratingových agentúr sú vo svojej podstate práve tými inštitúciami, pomocou ktorých si triedy finančných kapitalistov po prvýkrát vydobyli autonómiu od európskych panovníkov navyknutých zametať s nimi a bežne ich vyvlastňovať. Najskôr si museli nájsť nezávislé mocenské základne ako hanzovné mestá a talianske mestské štáty, kde mali vlastné súdy a armády. Potom vytvorili spoločný front. Myslím, že prvý tomu čelil Filip II. Vyskúšal starý stredoveký prostriedok – počas istej vojenskej výpravy jednoducho prestal splácať jednu zo svojich pôžičiek a všetci významní európski bankári mu oznámili: „Kým svoj dlh neznížiš, nedostaneš od nikoho z nás pôžičku". Náhla jednota týchto ľudí, ktorí si vraj navzájom konkurovali, bola kľúčovým okamihom. No, vlastne si konkurovali, ale čeliac vonkajšej sile vytvorili spoločný front. A práve toto sú ratingové agentúry: je to forma politickej moci, ktorú uplatňujú určité extrémne mocné spoločenské triedy.

Čo je ústrednou témou vašej knihy?

– Je ich celý rad. O jednej sme práve hovorili. Čo je dlh? Dlh je sľub, ktorý bol zneužitý za pomoci matematiky a násilia a kniha skúma dejiny toho, ako sa to stalo. História na nás spáchala zvláštnu vec: záležitosti ako sú vojna alebo otroctvo si spájame so starovekým svetom a domnievame sa, že v súčasnosti nie sú pre naše životy dôležité. V skutočnosti ale dejiny násilia celkom zmenili spôsob nášho myslenia. Celkom pretvorili politickú a ekonomickú logiku nášho zdravého rozumu. Všetko to bolo násilím a vojenskými operáciami formované omnoho viac, než sme kedykoľvek predpokladali. Myslím, že až do bodu, v ktorom budeme musieť začať premýšľať v dramaticky nových termínoch, aby sme sa vôbec priblížili realistickej predstave o tom, ako by mohla vyzerať slobodná spoločnosť. Ak je „sloboda" schopnosť dávať skutočné sľuby, aký typ sľubov by si potom navzájom dávali slobodné ženy a muži? Akým spôsobom by sa dodržiavali? Sotva tušíme, čo by to vôbec znamenalo, keby sme si začali klásť tieto otázky. Ale aby sme to zistili, musíme odpratať hromadu konceptuálneho dedičstva z tisícročí vojen, otroctva a dlhu, ktoré nám v tom bráni. Nie je to jednoznačne nosná myšlienka knihy, no je to jedna z vecí, ktoré som sa naozaj pokúšal tlmočiť.

Pozrime sa teda na historický vývoj našich predstáv o „slobode".

– Bolo to niečo, čo som nejasne vnímal, ale kým som nezačal robiť výskum, neuvedomil som si, aké je to nápadné. Vo väčšine ľudských jazykov slovo „sloboda" znamená „opak otroctva". Moses Finley už dávno poznamenal, že nie je náhoda, že sa teórie o politickej slobode zvyknú vynárať na miestach, na ktorých sú zavedené tie najextrémnejšie formy otrokárstva s otrokmi ako hnuteľným majetkom, či sú to staroveké Atény alebo koloniálna Virginia, odkiaľ pochádzal Thomas Jefferson. Platí to však na omnoho hlbšej úrovni, než som si kedykoľvek predtým myslel. Otroci sú vo väčšine spoločností v podstate živí mŕtvi: ako spoločenské bytosti ich zabili. Stojí za tým predstava, že ich zajali v boji a ten, kto ich zajal, sa rozhodol nezabiť ich (na čo by mal mať právo), takže ich predošlý život sa vlastne skončil a zostal im len vzťah úplnej podriadenosti voči osobe, ktorá mala plné právo zabiť ich.

A boli vytrhnutí z ich spoločenského kontextu.

– Áno. Takže ak ste Riman, ktorý sa stal vojnovým zajatcom a potom vás kdesi zadržiavali ako otroka a neskôr ste sa vrátili domov, museli ste sa znova oženiť so svojou ženou a znova vstúpiť do všetkých zmluvných vzťahov, pretože ste vlastne boli mŕtvi.

To nám umožňuje vysvetliť istú zvláštnosť týkajúcu sa našich vlastníckych práv, ktorá je odvodená z rímskeho práva a právnikom objavujúcim sa v jedenástom storočí spôsobila nesmierne problémy. Naša definícia vlastníctva znie: vlastníctvo je vzťah medzi osobou a vecou, pomocou ktorého táto osoba nadobúda nad vecou absolútnu moc. Táto definícia je nezmyselná. Ak ste napríklad na opustenom ostrove, mohli by ste mať hlboký osobný vzťah so stromom, ktorý sa na tom ostrove nachádza. Mohli by ste sa s ním každý deň rozprávať. Ale „vlastníte" ho? Kým sa na ostrove nenachádza nikto iný, je to svojím spôsobom irelevantná otázka. V skutočnosti sú majetkové práva vzťahy alebo dohody medzi ľuďmi, ktoré sa týkajú vecí.

Podobný problém máme s našou predstavou slobody. Podľa rímskeho práva je „sloboda" prirodzená moc robiť čokoľvek, čo by ste chceli, s výnimkou vecí, ktoré nemôžete robiť buď preto, že vám v tom bráni zákon alebo preto, že vás niekto zastaví. Je to ako povedať: „slnko je hranaté, pokiaľ nie je oblé". A ľudia na to ihneď upozornili: podľa tejto definície je každý „slobodný". Otroci sú „slobodní" – môžu predsa robiť čokoľvek, čo chcú, až na to, čo robiť nemôžu. Prečo teda dospeli k tejto absurdnej definícii?

Pretože to, čo si rímski úradníci so súdnou právomocou predstavovali, bol v skutočnosti vzťah medzi dvoma ľuďmi s absolútnou mocou, ktorá následne urobí z jedného z nich „vec". To je otroctvo. Takže tu máte nepatrný posun vo význame slova sloboda. Pôvodne sloboda znamenala „nebyť otrokom". Týkala sa teda ľudí, ktorí vstupovali do spoločenských vzťahov. Keď sa vrátime do minulosti, v angličtine má v skutočnosti slovo „slobodný" (free) rovnaký koreň ako slovo „priateľ" (friend). Ako som už poznamenal, slobodní sú tí ľudia, ktorí sa môžu zaväzovať a dávať sľuby iným, čo otroci samozrejme robiť nemôžu. Ale neskôr sa definícia mení, takže teraz sa vzťahuje k moci vlastníka otrokov. „Slobodná" osoba sa stáva osobou vlastniacou ľudí, ktorí môžu robiť čokoľvek, čo chcú, alebo ktorá pristupuje k svetu ako k súboru majetkov rovnakým spôsobom  – ako niekto, kto má osobnú súkromnú doménu, v ktorej rámci môžu robiť čokoľvek, čo chcú. Výhodou tejto definície je to, že netvrdí, že sloboda je neobmedzená, pokiaľ nie je obmedzená. Prináša so sebou ale všetky tie nesmierne zvrátené a vzájomne si odporujúce predstavy: že sloboda nie je výsledkom sociálnych vzťahov, ale že ich vlastne popiera. Veľmi zákerne to ovplyvňovalo náš pohľad na svet.

Zaujala ma tá časť knihy, v ktorej hovoríte o „dualizme" ako o pokuse narýchlo zlátať filozofické vysvetlenie dávajúce zmysel tejto zvláštnej rímskej koncepcii vlastníckych práv.

– Áno, iste. Pretože ďalší z paradoxov bude konceptuálny: v teórii prirodzeného práva, ako je rímske vlastnícke právo, je sloboda vaša schopnosť robiť vo vnútri domény vo vašom súkromnom vlastníctve čokoľvek, čo chcete. Ak je sloboda vo svojej podstate vlastníckym právom a ak celý svet vnímame v termínoch vlastníckych práv, potom je vaším prvým a najzákladnejším vlastníctvom vaše vlastné telo, vaša osoba. C. B. MacPherson na to poukázal už dávno: každé poňatie prirodzených práv a slobôd sa začína vaším osobným vlastníckym právom na vás samotných, vaším právom zakázať ostatným (aj vládam), aby „zasahovali" do vašej osoby, do vašej domácnosti, do vášho majetku. Ak sú ale ľudské práva založené na vašich vlastníckych právach na vás samotných a vlastnícke práva sú vytvorené na základe otroctva, znamená to, že ste zároveň aj pán, aj otrok. Ako to teda funguje? Očividne to nedáva žiadny zmysel. Myslím si, že práve preto tak odhodlane oddeľujeme myseľ a telo. Ponúka nám to možnosť predstavovať si našu myseľ ako „pána" a naše telo ako „otroka". Táto myšlienka je odpoveďou na spôsob, akým sme sa rozhodli definovať „slobodu" v zákone.

Ďalší paradox je samozrejme to, že samotná sloboda sa chápe ako niečo, čo človek „má" – ako forma majetku. Takže sloboda je aj schopnosť vlastniť veci a zároveň niečo, čo vlastníte. Ako to funguje a prečo by niekto chcel hovoriť o slobode ako o práve vlastniť vlastnú slobodu? Pôsobí to ako nekonečný regres. Napríklad stredoveké právo a akýkoľvek prístup zdravého rozumu by predpokladali, že moje právo je povinnosť niekoho iného a vice versa. Takže ak mám právo byť súdený porotou, znamená to, že vy máte povinnosť vykonávať porotcovskú úlohu. V praxi to dáva zmysel. Prečo si namiesto toho naše práva predstavujeme ako vlastníctvo? A najmä našu slobodu ako vlastníctvo?

Keď sa vrátime do minulosti, zbadáme, že dôsledne tento postoj nepresadzujú tí, ktorí chceli zvyšovať ľudskú slobodu, ale tí, ktorí ju chceli obmedzovať – ľudia, ktorí napríklad verili v absolutistický štát. (Klasickým príkladom je Hobbes.) Pretože ak je sloboda schopnosťou vlastniť vašu vlastnú slobodu, teda niečím, čo vlastníte, čo môžete predať, prenajať alebo darovať, je prevoditeľná. Podobne ľudia, ktorí chceli brániť otroctvo, jasne preferovali teóriu prirodzeného práva.

Deklarácia nezávislosti, ktorú napísal veľký libertariánsky otrokár Thomas Jefferson, sa začína očividným zamietnutím samotnej myšlienky, že niečo ako otroctvo by mohlo byť možné. Vyhlasuje, že „sme obdarení určitými neodcudziteľnými právami". Jeffersonovi to spôsobilo problémy. Znamená to, že práva vlastníme, ale nemôžeme ich predať. A predsa tým zostáva jazyk a logika teórie prirodzeného práva celkom nedotknutá. Výsledkom je, že každý pokus naozaj konzistentne ju využiť vytvára nekonečné paradoxy. Som presvedčený, že keď sa obrátite na priemerných občanov USA a požiadate ich, aby bránili tvrdenie, že otroctvo by malo byť nelegálne, dospejú k tomu, že je to veľmi ťažké. Všetci budú samozrejme trvať na tom, že vlastniť ľudí je nesprávne, ale ak budete pokračovať v kladení otázok a použijete príklad – nuž, niektorí väzni sú odsúdení na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia a väznice často prenajímajú prácu väzňov lokálnym farmám alebo podnikom, prečo ich teda nepredávať? – zrejme nebudú schopní nájsť dôvod. Pretože logika nášho zdravého rozumu týkajúca sa práva, slobody a voľnosti sťažuje vytváranie námietok voči tejto inštitúcii.

Takže tento jazyk hovoriaci o právach a vlastníctve seba samého priťahoval predovšetkým ľudí, ktorí chceli obmedzovať slobodu?

– Áno, aby ospravedlnili obchod s otrokmi. To bol ten argument. Je zaujímavé na to poukazovať, pretože staroveké otroctvo väčšinou nebolo založené na myšlienke „rasovej" alebo etnickej nadradenosti. Každý sa mohol stať otrokom. Bola to len nešťastná okolnosť. Keď vás zajali vo vojne, stali ste sa otrokom. Často môžete počuť tvrdenie, že v starovekom svete nikto neodsudzoval otroctvo ako inštitúciu. Neverím, že to tak bolo. Myslím si, že si každý myslel, že je to nesprávne.  Keď ste študent rímskeho práva, jedna z prvých vecí, ktoré sa počas prvého roku naučíte, bude definícia otroctva. Tá znie nasledovne: „Otroctvo je podľa medzinárodného práva inštitúcia, pomocou ktorej jedna osoba spadá pod vlastnícke práva inej osoby, čo je v protiklade k prirodzenosti". Pokladá sa za neprirodzené a nesprávne. Myslím, že ľudia premýšľajú o otroctve presne tým istým spôsobom ako o vojne. Otroctvo sa považovalo za prirodzený výsledok vojny: samozrejme, že ľudia budú bojovať vo vojnách, niektorí z nich sa vzdajú, stanú sa zajatcami a práve tak to je. A otázka, či je to správne alebo nesprávne? No áno, samozrejme, že by bolo skvelé, keby sme sa zbavili vojen. Vojna je zlá, tak ako otroctvo. Ale buďme realisti! Ľudia dnes zväčša zaujímajú takýto postoj k vojne a v staroveku tak pristupovali k otroctvu.

Začal som o tom hovoriť, pretože úplne to isté objavíme v najskoršom období moderného obchodu s otrokmi, ešte pred rozpracovaním moderných rasových teórií. Ľudia nehovorili: „Afričania sú menejcenní, preto nežijú v skutočnej civilizácii a preto je v poriadku, že ich odvlečieme." V skutočnosti používali protichodný argument. Tvrdili, že africké inštitúcie sú rovnako legitímne ako naše a tak väčšina týchto ľudí mohla byť zotročená legálne. Keďže všetky štáty uznávajú, že máme určité slobody a teda aj právo ich predať, mohli predať samých seba alebo ich predal niekto, kto mal legitímne právo predať ich: ich rodičia, niekto, kto ich zajal vo vojne, sudca, ktorý ich usvedčil zo zločinu. Niektorí z nich nepochybne mohli byť zotročení nelegálne, ale každý systém sa dá zneužiť a faktom zostáva, že samotné otroctvo je v Afrike legitímna inštitúcia, ktorá sa opiera o univerzálne právne princípy. Pôvodne otroctvo ospravedlňovala táto karikatúra univerzalizmu.

Odmietli v minulosti odporcovia otroctva jazyk práv alebo sa pokúsili privlastniť si ho, ako v Deklarácii nezávislosti?

– Vybrali sa rôznymi smermi, ale priaznivci prirodzených práv drvivo zvíťazili. Takže nakoniec skončíte pri vyššie charakterizovanom type písania, ktoré vyhladzuje stopy: začnete s termínmi rímskeho práva a potom sa pokúsite o to, aby vyjadrovali opak toho, čo mali vyjadrovať pôvodne. Veľmi podobné je to s jazykom morálky a dlhu. Ak, povedzme, oznámite poddaným „niečo nám dlžíte (za to, že sme vás nezabili, keď sme vás pred sto rokmi dobyli)", čo sa veľmi ponáša na argument vytvorený pre otroctvo, potom je takmer nemožné prísť s odpoveďou, ktorá by nenadobudla podobu „moment, kto tu naozaj komu čo dlží?". No len čo to poviete, súhlasíte s tým, že dlh je morálka a že morálne záväzky sa najlepšie vyjadrujú v jazyku dlhu. Zrazu používate jazyk dobyvateľa. Povedal by som, že sa to odohráva neustále, počas celých dejín.

Preto sa v toľkých starovekých morálnych a náboženských textoch stretávame so zvláštnou dualitou či vnútorným napätím. Ľudia na jednej strane majú pocit, že sú povinní používať jazyk dlhu (v sanskrite, hebrejčine a aramejčine sa „dlh" a „hriech" označujú tým istým slovom), ale zároveň po takomto úvode povedia: „teda až na to, že nie tak úplne". Považujú za svoju povinnosť vyjadrovať sa v jazyku dlhu a potom musia dekonštruovať pojem dlhu a dospieť k záveru, že v skutočnosti, samozrejme, nie sú posvätné vaše dlhy, ale skôr schopnosť odpúšťať dlhy (vykúpenie/spása). Uvedomenie, že dlh je bezvýznamný.

Omnoho mladší príklad tohto druhu vnútorného napätia ohľadom „dlhu" a „cti" zrejme nájdeme, keď sa pozrieme na starú anglickú aristokraciu, ktorá na jednej strane hľadí zvrchu na „nové peniaze" a trh ako taký, no na druhej strane sa drží tvrdenia, že čestný muž „platí svoje dlhy". Myslíte si, že napätie v chápaní morálnosti dlhu, ktoré bolo prítomné v starovekých textoch, pretrváva? Zostáva zdrojom morálneho zmätenia?

– Nepochybne. Stojí za povšimnutie, aké je to stále. Ľudia tisíce rokov kladú tú istú otázku. Vždy upozorňujem na Platónovu Ústavu, v ktorej sa istým spôsobom začína celá západná politická tradícia otázkou „Čo je spravodlivosť?" „No, je to platenie dlhov. Nie, to nefunguje, vyskúšajme teda niečo iné..." Formulácia spomínajúca „česť" je príkladom tohto napätia. Na jednej strane to znamená, že neplatíte svoje dlhy preto, že ich beriete vážne, ale preto, že ste oddaní čomusi vyššiemu. Na druhej strane to v iných kontextoch znamená, že úplne opovrhujete celým obchodným systémom, ktorý vyhlasuje, že by ste mali platiť svoje dlhy (a mnohí aristokrati to nerobia!).

Dobre, pozrime sa dlh dôkladnejšie. Aby sme to mohli urobiť, musíme najskôr premýšľať o peniazoch. S akou definíciou peňazí pracujete v knihe?

– V ekonómii sú v tomto kontexte dve hlavné školy myslenia. Ortodoxná alebo mainstreamová škola predpokladá, že peniaze sa objavujú ako prostriedok výmeny a vo svojej podstate ním zostávajú. Takto sa dopracujete ku klasickému mýtu, ktorý sa niekedy označuje ako „mýtus o výmennom obchode": Kde bolo, tam bolo, bola jedna dedinka a všetci si navzájom priamo vymieňali rôzne veci. „Za tú kravu ti dám dvadsať kurčiat." „Nepotrebuješ kurčatá? Tak čo teda potrebuješ?" A tak ďalej. Takmer v každej učebnici ekonómie sa ním začína stať o peniazoch. A ak nemám nič, čo chceš, nemôžem dostať nič z toho, čo máš ty. Je to problém. Napokon sa môžeme rozhodnúť pre niečo, čo bude chcieť každý. A pretože sa to stane prostriedkom výmeny, máme tu cnostný cyklus, v ktorom toho ľudia chcú viac, objavujú sa peniaze a nakoniec sa z toho vyvinie úver.

Tento príbeh je problematický. Predpokladá, že každý obyvateľ dedinky bude zapojený výlučne do toho, čo ekonómovia nazývajú „promptné obchodovanie". Teraz ti niečo dám, ty mi hneď tiež niečo dáš a rozídeme sa. To je ale pochopiteľne smiešne. Ak váš sused má niečo, čo chcete, tak aj keď teraz nemáte nič, čo by práve chcel, je to váš sused a nakoniec niečo, čo bude chcieť budete mať. Takže v tejto situácii by v skutočnosti vznikol úverový systém. Druhá ekonomická škola teda začína s myšlienkou úveru a zdôrazňuje, že úlohou peňazí je slúžiť ako účtovná jednotka. Peniaze sú spôsob, ako merať dlhy. Je to trocha ako vysvetlenie chartalistickej školy. Sú tu však aj ďalšie rozmanité prúdy: úverové teórie peňazí, štátne teórie peňazí, a tak ďalej. Peniaze vznikajú ako účtovná jednotka a tak nie sú niečím, čo musí nevyhnutne existovať fyzicky.

Takže peniaze sú v tomto zmysle to isté ako „centimetre" alebo „litre".

– Presne tak. Toto je slávny výrok Alfreda Mitchella-Innesa: „Oko nikdy nevidelo a ani ruka nikdy nedržala dolár". Tak ako nedržala meter, ani hodinu. Peniaze sú jednotka, ktorou sa meria hodnota, ale je to hodnota zachytená úvermi a dlhmi.

Zaujímavé je, že na poli ekonómie týchto ľudí považujú za pomätencov a v ekonómii hlavného prúdu majú veľmi malý význam. Medzi archeológmi a historikmi sa však tento prúd naopak stáva dominantným, pretože všetky ozajstné dôkazy, ktoré máme, naznačujú, že majú pravdu. V skutočnosti boli mince vynájdené tisíce rokov po tom, čo vznikli peniaze a ľudia používali účty výdavkov a hovorili o sadzbách úrokov z úrokov dávno pred tým, ako existovali skutočné mince, alebo podľa toho, čo vieme, pred tým ako pri transakciách začali obiehať kúsky striebra. Jeden fakt na mňa naozaj zapôsobil. Sumeri nevytvorili dostatočne presnú mierku na odváženie množstva striebra, ktoré by si vyžadoval nákup bežného spotrebného tovaru napriek tomu, že ich technológia im to umožňovala.

Ak úver existoval pred voľne zameniteľnou menou, prečo sa vlastne vyvinula?

– Medzi historikmi vzniká v poslednom desaťročí konsenzus, že trhy, ktorých základom je používanie skutočných strieborných prútov alebo meny pri každodenných transakciách, sú takmer všade vedľajším dôsledkom vojny. Keď sa nad tým zamyslíte, dáva to zmysel. Prečo si za univerzálne platidlo vybrali zlato a striebro? Vojaci budú mať s najväčšou pravdepodobnosťou po ruke práve veľa zlata a striebra, pretože je tým najľahším a najhodnotnejším, čo si odnesiete, keď niekde rabujete a lúpite. Na druhej strane je vojak asi posledná osoba, ktorej by ste chceli poskytnúť úver, keďže je dobre vyzbrojený a len prechádza. Vojaci túžia po nejakých veciach (trhoviská vždy vznikali v blízkosti armády) a majú  mnoho kúskov týchto vzácnych kovov. Preto môžeme očakávať, že okamžité trhy by mali vznikať na týchto miestach.

Zdá sa, že sa stalo to, že štáty začali systematizovať rozdelenie koristi na jednotné diely a nakoniec ich premenili na mince. A potom v podobe daní (a to je veľký podfuk) požadovali časť mincí späť. Ak sa pozriete na teóriu pôvodu peňazí Adama Smitha, ktorá hovorí, že sa objavili, aby prekonali nevýhody výmenného obchodu, vyvstáva pred nami jedna veľká záhada: prečo starovekí panovníci vôbec túžili po daniach? Ak boli zlato a striebro prirodzene peniazmi, prečo jednoducho priamo neuchvátili bane na zlato a striebro a všetko si nenechali? V skutočnosti to naozaj urobili, takže aký zmysel má, že zoberiete zlato, ktoré už vlastníte, vyrazíte naň vlastný obrázok, rozdistribuujete ho a potom poviete: „Dobre, teraz ho všetci vráťte"? Jediné logické vysvetlenie je, že sa pokúšali vytvoriť trh a tiež to vysvetľuje, komu ho dávali. Jedným z najväčších problémov v starovekom svete bolo nakŕmiť armádu. Naokolo vám posedáva 50-tisíc ľudí a v priebehu troch týždňov sa chystajú zjesť takmer všetko, čo sa v oblasti nachádza. Ako ich nakŕmite? Najjednoduchšie riešenie je dať týmto vojakom kovové mince a povedať: „Dobre, každý v kráľovstve mi musí odovzdať jednu z týchto mincí." Náhle musí všetko obyvateľstvo nájsť spôsob, ako dať vojakom čo chcú výmenou za mince. A tak efektívne využívate celé svoje kráľovstvo, aby kŕmilo vašich vojakov. Komerčné trhy sú teda v podstate vedľajším produktom vojenských operácií vedených štátmi.

Jamie Stern-Weiner študuje politické vedy na Cambridgeskej univerzite a je jedným z redaktorov stránky New Left Project. Za pomoc s úpravou ďakujeme Samuelovi Groveovi.

Preložil Peter Vittek

Pokračovanie nabudúce

Fotografia: Leeds Museums and Galleries

Zdroj: New Left Project http://www.newleftproject.org/index.php/site/article_comments/debt_slavery_and_our_idea_of_freedom_part_one
Priemerne (0 Hlasy)


Komunita Komunita

Ľudová univerzita

Autor/ka: Peter Nedoroščík

Ľudová univerzita (ĽU) chce byť v prvom rade univerzitou ako takou, teda spoločenstvom učiacich (sa). Konceptuálna schéma ĽU sa opiera o dve základné ideové východiská. Prvé tvorí koncept univerzity vytvorený Wilhelmom von Humboldt , ktorý sa stal základným modelom nielen pre európske vysoké školy, ale inšpiráciu v ňom našli aj americké univerzity. Humboldtov koncept celostného vzdelávania prostredníctvom vedy vychádza z dvoch kľúčových pojmov – občianstvo a slobodné indivíduum, a ústi v myšlienke akademickej slobody, ktorá sa nevymedzuje len smerom navonok, ale predovšetkým dovnútra. Univerzita v tomto význame napĺňa svoj pôvodný význam a stáva sa činorodým a živým spoločenstvom pedagógov a študentov.

Druhé východisko predstavuje koncept wikinómie a vytvára nástroj pre realizáciu Humboldtovej myšlienky. Wikinómia je v súčasnosti zrejme najprudšie sa rozvíjajúcou oblasťou ekonómie a Európska komisia plánuje v roku 2011 vymedziť na rozvíjanie tohto konceptu veľký priestor. Wikinómia ako spôsob produkcie vychádza z týchto kľúčových prvkov: (1) otvorenosť, (2) kultúra zdieľania, (3) spolupráca na báze dobrovoľnosti. Týmto spôsobom stiera v klasickej ekonomickej schéme základnú hranicu medzi konzumentom a producentom a vytvára novú kategóriu – tzv. prosumer. Tento radikálne nový prvok produkcie dovoľuje predpoklad, že jeho aplikácia v akademickom prostredí nielen umožní zmenu procesu výučby a komunikácie smerom k Humboldtovmu ideálu (ako na osi pedagóg – študent, tak aj pedagóg – pedagóg), ale zároveň umožní aj vytváranie poznania, ktoré bude inovatívne obsahom aj formou. Wikinómia okrem toho rozvíja Humboldtov princíp občianstva z prelomu 18. a 19. storočia aplikáciou dnes už klasického participatívneho modelu demokracie v podobe hnutia zdola - graasroots movement ako siete dobrovoľne kooperujúcich skupín, pričom dobrovoľnú kooperáciu stimuluje a dopĺňa o nové dimenzie prostredníctvom technológií open source. Táto aplikácia umožňuje popri precíznom mapovaní potrieb aj na najnižších poschodiach štruktúr aj posúvanie impulzov a inovácií smerom k centrálnym bodom.

Na základe uvedených východísk možno poslanie ĽU vyjadriť v troch ťažiskových bodoch:

  • Vytvorenie vzdelávacieho modelu, ktorý v sebe nesie základné poslanie univerzity v tej podobe, v akej nám ho zanechala história, a zároveň rozvíja najnovšie impulzy súčasnej doby;
  • Vytvorenie spoločnej platformy pre diskusiu a rozvíjanie poznania v rámci akademickej a vedeckej komunity naprieč vednými odbormi a opätovné nadviazanie dialógu medzi prírodnými a technickými odbormi na jednej strane a humanitnými a sociálnymi odbormi na strane druhej;
  • Otvorenie a rozširovanie kvalifikovaného vzdelávania pre verejnosť;

Východisková situácia

  1. Vzdelávanie. Rovnako ako iné spoločenské oblasti, aj proces vzdelávania zasiahol a výrazne modifikoval trend komodifikácie, čoho výsledkom je, že vzdelávanie sa zameriava (predovšetkým a postupne) len na vytváranie sofistikovanej pracovnej sily pre zahraničný kapitál. Jedným z najdôležitejších následkov tohto trendu je skutočnosť, že absolvent univerzity sa (v tom lepšom prípade) stáva „kvalifikovaným idiotom", teda úzko zameraným odborníkom, ktorý vo všetkých ostatných oblastiach života zaujíma pozíciu „pasívneho konzumenta".
     
  2. Hospodárstvo. Od roku 1998 sa politická snaha v ekonomickej oblasti orientuje výlučne na pritiahnutie zahraničného kapitálu, ktorý má zabezpečiť dostatok pracovných miest a prosperitu. Všetky ostatné rozvojové stratégie sa v politickom procese ignorujú a ich zriedkavá realizácia závisí od treťosektorových organizácií, ktorých aktivity sa len málo, respektíve vôbec neobjavujú v mediálnom diskurze, pričom tieto aktivity sú zväčša izolované. Pod heslom otvorenej exportne orientovanej ekonomiky sa zo Slovenska stala krajina výsostne závislá od zahraničia.

    Výsledkom tejto tendencie je výrazná polarizácia spoločnosti prejavujúca sa:
    1. priepastnými regionálnymi rozdielmi;
    2. vytváraním a rozširovaním skupín obyvateľstva, ktoré vypadávajú zo spoločenského života, pričom čoraz častejšie naberá táto marginalizácia podobu nezvratného procesu.
  3. Verejná diskusia. Slovenský mediálny priestor ovládol jediný dominantný diskurz, ktorý prvé dva body pokladá za žiaduce a naznačené problémy a neúspechy považuje buď za prechodné (najčastejším argumentom je tzv. postkomunistická mentalita, ktorá vymrie so súčasnými generáciami) a/alebo ich priamo pripisuje indivíduám (lenivosti, neochote sa prispôsobiť = nedostatočnej flexibilite). Dominantný mediálny diskurz pretláča dva veľmi problematické názory:
    1. trhové myslenie a spôsoby riešenia sú v akejkoľvek situácii prejavom „zdravého rozumu" a rešpektujú „prirodzenosť človeka";
    2. žiadne iné spôsoby neexistujú. Ak sa predsa objavia, sú prejavom nebezpečných myšlienok, ktoré majú totalitný (najmä „červený" a/alebo „zelený") charakter a preto je potrebné ich potláčať.
       

Cieľ

Základným cieľom univerzity je hľadanie a vytváranie myšlienok, postojov a riešení, ktoré majú netrhový charakter, pričom tu produkované vedenie by nemalo mať len teoretický charakter, ale  by sa malo zameriavať priamo na prax. Dôležitý zámer je tiež vytváranie priestoru pre názory, ktoré mediálny diskurz vytláča a často aj dehonestuje.
 

Zámer

Wikinómia. Jedným zo základných princípov spolupráce je akcent na wikinómiu. Z hľadiska celkovej koncepcie ĽU sa týmto zabezpečí proklamovaný prvok prepojenia teórie a praxe. 

Komunita. Zároveň bude tento proces aktivizovať a priamo podnecovať vytváranie skupín, ktoré budú jednotlivé kurzy prevádzkovať a rozpracovávať, pričom základnú platformu bude poskytovať opensource technológia (liferay alebo confluence; využijú sa tu základné skúsenosti o. z. utopia, ktoré v súčasnosti prevádzkuje živú komunitu v počte viac ako 40 osôb realizujúcich niekoľko občianskych aktivít a projektov), umožňujúca živú diskusiu, vytváranie spoločných dokumentov a ďalšie inovatívne prvky komunikácie. 

Knižnica. Jedným z najprogresívnejších uvedených prvkov je archivovanie a prevádzka vytváraného vedenia prostredníctvom interaktívnej knižnice (túto momentálne tvorí a bude prevádzkovať EIT coop (práve vznikajúci kooperatív odborníkov v elektrotechnike a IT technológiách). Knižnica umožní na jednej strane formalizáciu a kategorizáciu produkovaného poznania, na druhej strane zabezpečí neustálu možnosť jeho transformácie a inovácie, pričom počas celej prevádzky bude archivovať aj jednotlivé kroky zhromažďovania informácií, čím sa otvára priestor pre výskum a aplikáciu celého procesu na metaúrovni.  

Činnosť

Štruktúra. Úvodný semester bude zahŕňať päť tém – zvolených na základe definície východiskovej situácie, zámeru a cieľov celého projektu ĽU. 

Základné kurzy:

Organizácia. Každá prednáška v rámci jednotlivých kurzov sa umiestni na webovú stránku, zaradí do knižnice, vytvorí sa k nej aj informačný balík na danú tému (stručný komentár s odkazmi na ďalšie stránky, knihy a akcie) a otvorí diskusia. Každý kurz sa bude realizovať v spolupráci s aspoň jedným oficiálnym partnerom (organizáciou) a jedným odborným garantom/garantkou.

Zdroj: Utopia https://utopia.sk/wiki/display/univerzita
Priemerne (0 Hlasy)

Kalendár Kalendár

Aktuálne kalendáre sídla

Aktivity

január 12
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Odoberať aktivity Ľudová univerzita. (Otvorí sa v novom okne)

Z dielne ĽU Z dielne ĽU