Novinky Novinky

Späť

Príbeh výrobnej samosprávy III.

Autor/ka: Ľuboš Blaha

Na Slovensku sa nedávno otvorila otázka kooperatívneho, resp. družstevného vlastníctva, a to v súvislosti so zavádzaním tzv. sociálnych podnikov. „Ide o protikrízové opatrenie," tvrdia vládni politici. „Nejde o krízu, ide o politický program sociálnej demokracie," trvá na svojom opozícia. Zdá sa, že pravdu majú obe strany.

Niet pochýb, že sociálne podniky na Slovensku vznikali predovšetkým ako odpoveď na hospodársku krízu, no zároveň možno potvrdiť, že podpora kooperatívneho vlastníctva patrí medzi základnú ideovú výbavu sociálnej demokracie v západnej Európe. Ťažko však sociálnu demokraciu na Slovensku obviňovať z ideologizmu. To by musela pristúpiť k omnoho ráznejším opatreniam. Ekonomická demokracia, o ktorej presadzovanie sa pokúšali viaceré sociálnodemokratické strany v Európe, je totiž radikálnejším projektom ako sú slovenské sociálne podniky. Svedčia o tom napríklad skúsenosti zo Švédska či Nemecka zo 70. a 80.rokov 20.stotočia.

Podstata kooperatívneho vlastníctva
O čo ide pri kooperatívnom vlastníctve? Ako píše britský ekonóm Ronald Dore, zatiaľ čo v normálnej kapitalistickej firme si kapitál (vlastníci), prostredníctvom svojich manažérov, prenajíma prácu (zamestnancov), v prípade kooperatívnej firmy (kooperatívy) je to práca (zamestnanci), ktorá si prostredníctvom zvolených manažérov, prenajíma kapitál. Zatiaľ čo v prípade kapitalistického podniku je teda kapitál účelom o sebe a cieľom je jeho neustále sebazhodnocovanie, v prípade kooperatívneho podniku je kapitál iba prostriedkom a cieľom je vyššia kvalita života. V konečnom dôsledku sa dostávame do sféry spoločenského vlastníctva, resp. k projektu výrobnej samosprávy.


Pod ekonomickou demokraciou si však nemusíme zákonite predstavovať iba zmenu vlastníckych vzťahov, ktorú v tejto súvislosti akcentujú hlavne moderní neomarxisti (napr. Rodney Peffer či Jon Elster). Posilňovanie kooperácie medzi vlastníkmi, manažérmi a zamestnancami môže vychádzať aj z iných dôvodov. Jedným z nich je prehlbovanie demokracie, a to aj na sféru pracovného procesu. To je dôvod, ktorý akcentujú predovšetkým radikálni demokrati (napr. americkí filozofi Michael Walzer či Robert Dahl). Iným dôvodom je snaha štátu o kontrolu nad investičnými tokmi. To je dôvod, ktorý je dôležitý najmä v časoch ekonomickej krízy. Veľmi silne prítomný bol aj v argumentácii švédskych odborov a vládnych sociálnych demokratov v 70. rokoch. Napokon, medzi argumenty v prospech ekonomickej demokracie patria aj apely na sociálnu spravodlivosť (napr. americký filozof John Rawls) či snaha o ekonomickú efektivitu (skúsenosti z baskickej korporácie Modragón či latinsko-amerického hnutia „ozdravených fabrík").

Meidnerov plán
Ako sme už naznačili, jedným z dôvodov presadzovanie ekonomickej demokracie je snaha štátu o získanie kontroly nad investičnými tokmi. Štát totiž nesie zodpovednosť za úspešnú hospodársku aj sociálnu politiku v krajine, no nedrží páky, ktorými by mohol priamo ovplyvňovať ekonomiku a investície. Tie sú v rámci trhového hospodárstva v rukách súkromného sektora. Ako však získať väčšiu kontrolu nad investíciami? Švédska sociálna demokracia v spolupráci s odbormi predstavila roku 1975 praktický návrh, ako tento cieľ dosiahnuť.


Autorom tejto koncepcie bol nemecký rodák, hlavný intelektuál švédskeho odborového hnutia Rudolf Meidner. Podľa neho mali byť vytvorené špeciálne fondy zamestnancov, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Zdroje do fondov by boli získané prostredníctvom dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšším zdanením zisku firiem. Zamestnanecké fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločností, ako aj na investičnú politiku firiem. Ako sa vyjadril Meidner: „Švédske robotnícke hnutie dosiahlo novú fázu vo svojom vývoji. Čoraz viac sa ukazuje, že obrátilo pozornosť k otázkam výrobného procesu, keďže vyčerpalo základné možnosti pre politické otázky distribúcie. Po dosiahnutí politickej demokracie na sklonku prvej svetovej vojny a dosiahnutí sociálneho štátu v predošlých troch desaťročiach nasleduje tretia úloha: boj za ekonomickú demokraciu."

Cieľ: zlepšiť postavenie zamestnancov v pracovnom procese
Príbeh švédskeho experimentu s ekonomickou demokraciou bol politicky a spoločensky veľmi turbulentný. Projekt dostal názov lontagarfonder (t.j. robotnícke fondy) a jeho tvorcom bola pracovná skupina, vytvorená odbormi, na ktorej čele stál spomínaný Meidner, Anna Hedborgová a Gunnar Fond. Hoci iniciátorom pracovnej skupiny bolo vedenie odborov, volanie po ekonomickej demokracii vyšlo zdola.


Na samom počiatku tohto príbehu stál prekvapivý štrajk v štátnom podniku v severošvédskom mestečku Kiruna z decembra roku 1969. Vedenie švédskych odborov aj vládnej sociálnej demokracie boli týmto štrajkom šokované, pretože základnou požiadavkou zamestnancov nebolo zvýšenie miezd, ale otázka ich postavenia v pracovnom procese. To bola rázna zmena postoja zamestnancov. Prioritou prestali byť platy. Stali sa ňou demokratické práva v rámci firmy. Odbory reagovali vytvorením Meidnerovej komisie, no politicky sa danou otázkou spočiatku zaoberali iba okrajovo. Až v polovici 70. rokov, kedy sa na čelo odborov dostal Ake Nilsson (paradoxne jeden z tých, ktorí v minulosti proti radikálnej požiadavke ekonomickej demokracie protestovali) začali odbory požiadavku ekonomickej demokracie aktívne presadzovať. Narazili však sprvoti iba na vlažnú reakciu sociálnej demokracie a obrovskú vlnu odporu zo strany podnikateľov a pravice.


Žiadne vyvlastňovanie
Stojí za zmienku, že ekonomická demokracia mala už v tom čase vo Švédsku silnú teoretickú tradíciu. Ešte v roku 1928 jeden z najvplyvnejších teoretikov švédskej sociálnej demokracie Ernst Wigforss navrhoval vytvorenie zamestnaneckých fondov za účelom kontroly investičného procesu zo strany pracujúcich. Takáto koncepcia sa spájala s ideologickým vymedzením známym pod hlavičkou „funkcionálny socializmus", resp. podľa pravicových kritikov „fondový socializmus". V 20. rokoch bol takýto koncept atraktívny pre celú európsku sociálnu demokraciu, ktorá na III. Kongrese Socialistickej robotníckej internacionály roku 1928 prijala programový dokument, v ktorom sa vzdala zrušenia kapitalistického vlastníctva, no apelovala na kontrolu výroby zo strany robotníkov. Nečudo, že základné heslo švédskych odborov z 30. rokov znelo: „Demokracia sa nemôže zastaviť pred bránami tovární."


V polovici 50. rokov túto myšlienku oživil Per Edvin Skold, bývalý švédsky minister financií. Aj jeho koncepcia vychádzala skôr z potreby kontrolovať investičný proces než zo starosti o práva zamestnancov. V roku 1959 (a teda v čase, kedy vznikol v baskickom Mondragóne prvý kooperatív) ideu ekonomickej demokracie teoreticky obhájil už spomínaný Wigforss vo svojej práci s názvom Možno sa pohnúť z mŕtveho bodu? (Can the Deadlock Be Broken?), v ktorej sa prihlásil ku koncepcii „sociálnych podnikov bez vlastníkov". Meidner v 70. rokoch nadviazal na Wigforssovu koncepciu a vytvoril kontúry modelu ekonomickej demokracie, v rámci ktorého by nedošlo k socializácii starého kapitálu, ale k vytvoreniu kolektívnej správy nového kapitálu. Nešlo teda o vyvlastnenie kapitálu, ale o tvorbu nového kapitálu, ktorý by bol kolektívne vlastnený zamestnancami.

Podráždené reakcie podnikateľov a pravice
Ako sme už naznačili, Meidnerova správa z roku 1975 vyvolala v švédskej spoločnosti neobvyklé turbulencie. Hoci švédsky sociálny štát stál na sociálnom partnerstve a historickom kompromise medzi odbormi a zamestnávateľmi z roku 1938, iniciatíva ekonomickej demokracie narazila na tvrdý odpor veľkých podnikateľov. Tradičný švédsky sociálny dialóg bolo ohrozený.


Zamestnávatelia, na čele s patriarchom švédskeho priemyslu Marcusom Wallenbergom, ostro zaútočili na odbory a obrátili sa od politiky kompromisu k politike konfliktu. Niekto zaťal do osieho hniezda. Meidnerov plán narazil na hranice kompromisu medzi sférou kapitálu a práce. Akoby skutočne platilo, že tam, kde ide o vlastníctvo, končí akákoľvek zábava. Podnikateľské subjekty a pravicové strany okamžite vypovedali spoločenský konsenzus, pritvrdili vo svojej rétorike a obrátili sa k neoliberálnym Hayekovým konceptom. Na vzniknutú situáciu reagovala švédska sociálna demokracia na čele s Olafom Palmem a vynaložila veľké úsilie na zmiernenie Meidnerovho plánu.

Čiastočný úspech švédskej sociálnej demokracie
Trvalo desaťročie, kým došlo k praktickým politickým krokom, ktoré však už dávno stratili Meidnerovu razanciu a radikálnosť. V roku 1984, keď sa sociálna demokracia po dvoch volebných obdobiach opäť dostala k moci, boli vytvorené zamestnanecké fondy na báze umiernenej koncepcie Per-Olofa Edina, ktorej podstata už nespočívala v komplexnej myšlienke zavedenia ekonomickej demokracie, ako skôr v snahe o zvýšenie kontroly nad tokom investícií vo švédskej ekonomike. Pravda, dôležité je, že Švédsko získalo určitú kontrolu nad tokmi investícií a pomohlo tým rozvoju svojho hospodárstva.


Pokiaľ sa na projekt ekonomickej demokracie vo Švédsku pozeráme ako na dvojfázový proces, môžeme vidieť, že v rámci prvej fázy (zvyšovanie demokratických práv zamestnancov vo vzťahu k výrobnému procesu, kontrole rozhodnutí, spoluúčasti na rozhodovacom proces a pod.) došlo k viacerým ústupkom zo strany podnikateľov. Odbory dosiahli v tejto oblasti úspechy nielen vo Švédsku, ale aj v Nórsku či Dánsku, nehovoriac o Nemecku. Akonáhle sa však prešlo do druhej fázy (vytvorenie zamestnaneckým fondov s ambíciou ohroziť kapitalistické vlastníctvo), podnikatelia sa rázom vzbúrili a odmietali čo i len drobné ústupky.

Nemecký model kodeterminácie
Menej radikálne, no napriek tomu odvážne návrhy prichádzali aj z Nemecka. V tejto krajine sa pre model ekonomickej demokracie rozšírilo označenie „kodeterminácia". Tento model bol odštartovaný v Nemecku hneď po skončení druhej svetovej vojny. V banskom priemysle v Severnom Porýní-Vestfálsku docielili odbory po roku 1945 od britskej okupačnej moci súhlas k tomu, aby v dozorných radách podnikov pod britskou správou fungovalo tzv. paritné spolurozhodovanie medzi zamestnancami a akcionármi. Neskôr, v roku 1952 sa odbory dohodli s konzervatívnym kancelárom Konradom Adenauerom na prijatí zákona o vnútropodnikových pravidlách, v rámci ktorého získali zamestnanci vplyv na otázky personálnej podnikovej politiky či na otázky pracovnej doby. Zamestnanci v rámci tohto projektu dosiahli zhruba tretinové zastúpenie v správnych radách. V hospodárskych záležitostiach však mali iba právo na informácie.


Zmena k lepšiemu nastala až za socialisticko-liberálnej koaličnej vlády Willyho Brandta v roku 1972, keď bola posilnená participácia zamestnancov na rozhodovaní a riadení podnikov. Ani reforma zákona o vnútropodnikových pravidlách však neuspokojila nároky odborov. K vyvrcholeniu celého procesu došlo až v roku 1976, kedy bol prijatý zákon o spoluúčasti na rozhodovaní. Podľa tohto zákona sa dozorné rady podnikov s viac než 2000 zamestnancami obsadzovali rovnakým pomerom zástupcami akcionárov aj zamestnancov. Vzhľadom na tlak koaličnej liberálnej FDP, ktorá nechcela ani počuť o obmedzovaní dispozičných právomocí vlastníkov kapitálu, však zákon obsahoval aj dôvetok, podľa ktorého v prípade nerozhodného hlasovania mali právo rozhodnúť o veci zástupcovia akcionárov. Nároky odborárov tak neboli uspokojené. Ich koncept kodeterminácie bol extenzívnejší a počítal aj s participáciou zamestnancov na ziskoch. Spokojné neboli ani podnikateľské zväzy, ktoré kvôli údajnému porušeniu vlastníckeho práva podali sťažnosť na ústavný súd. Ten však ich žiadosť zamietol. Ekonomická demokracia totiž nie je v rozpore s vlastníckym právom.

Súkromné verzus kolektívne vlastníctvo
Zásadný rozdiel nemeckej koncepcie kodeterminácie v porovnaní so švédskym Meidnerovým plánom spočíval v tom, že v rámci nemeckého modelu mali jednotliví zamestnanci participovať na ziskoch svojich podnikov na individuálnej báze, resp. svoj diel si mohli nechať vyplatiť, predať ho či inak speňažiť. Podobné návrhy predkladali v 50. rokoch aj švédski liberáli, ktorí neskôr razantne vystúpili proti Meidnerovmu plánu. Naopak, v Meidnerovej koncepcii išlo o kolektívne vlastníctvo, ktoré ponúkalo zamestnancom možnosť skutočného zvýšenia svojho vplyvu na chod podniku. Skrátka, v Meidnerovom pláne nešlo o vytvorenie „národu malých kapitalistov", ale o víziu demokratického socializmu.


Ako tvrdil samotný Meidner, „kodeterminácia švédskeho typu môže byť chápaná ako krok na ceste k zospoločenšteniu, no nie je to zospoločenštenie ako také... Čiže požiadavka, ktorá bola sformulovaná vo Švédsku, vychádza z formy socializácie, ktorá korešponduje s ideami a tradíciami demokratického socializmu, a to aj napriek tomu – alebo práve preto – že to znamená rozhodujúci krok na ceste od sociálneho štátu založenom na súkromnom vlastníctve k novej forme spoločnosti". Bez ohľadu na rozdiely nemeckého a švédskeho modelu bol však projekt ekonomickej demokracie v 70. rokoch v európskych sociálnych štátoch na vzostupe a príklady zo Švédska či Nemecka dokazujú, že niektoré projekty sa stali aspoň čiastočne úspešné.

Štátne zásahy vo svete
Radikálnejšie projekty ekonomickej demokracie síce od 80. rokov postupne stratili na politickej podpore, no viacerí, predovšetkým ľavicoví teoretici im naďalej venovali zvýšenú pozornosť. Navyše, záväzok spoluúčasti zamestnancov na riadení podnikov sa stal súčasťou zákonodarstva väčšiny hospodársky najvyspelejších štátov Európy, rozvinuli ho aj Spojené štáty americké (v súčasnosti sa na participačných programoch v USA zúčastňuje 23,3% podnikov) a v rámci koncepcie kigyoizmus sa stal základom japonského hospodárskeho zázraku. Napríklad, v Austrálii bol zahájený vládny program, ktorý mal zabezpečiť do roku 2009 zdvojnásobenie podielu zamestnaneckej participácie v ekonomike tejto krajiny.


Ako sa oplatí dodať, tlaky na zospoločenšťovanie súkromného vlastníctva boli v 70. rokoch typické pre viaceré sociálne štáty, vrátane Veľkej Británie, kde Labour Party plánovala zoštátnenie 20-25% najväčších priemyselných podnikov či Francúzska, kde Mitterandova socialistická vláda v 80. rokoch pristúpila k zdvojnásobeniu štátneho vlastníctva (z 11% na 22%) a takmer úplnému zoštátneniu bankového sektora. Trendy, ktoré viedli k posilňovaniu sociálneho štátu sa však príchodom 80. rokov postupne rozplynuli a až do začiatku hospodárskej krízy na sklonku roka 2008 vo svete dominovala neoliberálna ideológia, ktorej alfou a omegou boli tézy o posvätnosti súkromného vlastníctva a voľného trhu.

Solidarita, férovosť a spolupráca
Ako možno zhrnúť, existuje mnoho príkladov, že projekt ekonomickej demokracie aspoň v umiernenom chápaní využívajú takmer všetky vyspelé ekonomiky sveta. Do druhej radikálnej fázy, ktorá ohrozuje kontrolu nad vlastníctvom zo strany kapitalistov, sa však tento projekt v žiadnej západnej krajine nedostal. Príklady úspešných kooperatív sa teda vzťahujú iba na jednotlivé podniky či korporácie, napr. Mondragón, AK Press či viacero latinskoamerických spoločností.
Sociálna demokracia, ale predovšetkým radikálne ľavicové hnutia, však naďalej ekonomickú demokraciu považujú za súčasť svojho programu a tvorbu kooperatívnych podnikov podporujú. Možno len dúfať, že súčasné skromné návrhy v budúcnosti prerastú na väčšie projekty, ktoré predznamenajú nové sociálno-ekonomické usporiadanie založené nie na hodnotách nerovnosti, chamtivosti a ziskuchtivosti, ale na hodnotách solidarity, férovosti a spolupráce.

Príbeh výrobnej samosprávy I. - Prečo končí demokracia pred bránami fabriky?

Príbeh výrobnej samosprávy II. - Mondragón

Priemerne (0 Hlasy)


Komunita Komunita

Ľudová univerzita

Autor/ka: Peter Nedoroščík

Ľudová univerzita (ĽU) chce byť v prvom rade univerzitou ako takou, teda spoločenstvom učiacich (sa). Konceptuálna schéma ĽU sa opiera o dve základné ideové východiská. Prvé tvorí koncept univerzity vytvorený Wilhelmom von Humboldt , ktorý sa stal základným modelom nielen pre európske vysoké školy, ale inšpiráciu v ňom našli aj americké univerzity. Humboldtov koncept celostného vzdelávania prostredníctvom vedy vychádza z dvoch kľúčových pojmov – občianstvo a slobodné indivíduum, a ústi v myšlienke akademickej slobody, ktorá sa nevymedzuje len smerom navonok, ale predovšetkým dovnútra. Univerzita v tomto význame napĺňa svoj pôvodný význam a stáva sa činorodým a živým spoločenstvom pedagógov a študentov.

Druhé východisko predstavuje koncept wikinómie a vytvára nástroj pre realizáciu Humboldtovej myšlienky. Wikinómia je v súčasnosti zrejme najprudšie sa rozvíjajúcou oblasťou ekonómie a Európska komisia plánuje v roku 2011 vymedziť na rozvíjanie tohto konceptu veľký priestor. Wikinómia ako spôsob produkcie vychádza z týchto kľúčových prvkov: (1) otvorenosť, (2) kultúra zdieľania, (3) spolupráca na báze dobrovoľnosti. Týmto spôsobom stiera v klasickej ekonomickej schéme základnú hranicu medzi konzumentom a producentom a vytvára novú kategóriu – tzv. prosumer. Tento radikálne nový prvok produkcie dovoľuje predpoklad, že jeho aplikácia v akademickom prostredí nielen umožní zmenu procesu výučby a komunikácie smerom k Humboldtovmu ideálu (ako na osi pedagóg – študent, tak aj pedagóg – pedagóg), ale zároveň umožní aj vytváranie poznania, ktoré bude inovatívne obsahom aj formou. Wikinómia okrem toho rozvíja Humboldtov princíp občianstva z prelomu 18. a 19. storočia aplikáciou dnes už klasického participatívneho modelu demokracie v podobe hnutia zdola - graasroots movement ako siete dobrovoľne kooperujúcich skupín, pričom dobrovoľnú kooperáciu stimuluje a dopĺňa o nové dimenzie prostredníctvom technológií open source. Táto aplikácia umožňuje popri precíznom mapovaní potrieb aj na najnižších poschodiach štruktúr aj posúvanie impulzov a inovácií smerom k centrálnym bodom.

Na základe uvedených východísk možno poslanie ĽU vyjadriť v troch ťažiskových bodoch:

  • Vytvorenie vzdelávacieho modelu, ktorý v sebe nesie základné poslanie univerzity v tej podobe, v akej nám ho zanechala história, a zároveň rozvíja najnovšie impulzy súčasnej doby;
  • Vytvorenie spoločnej platformy pre diskusiu a rozvíjanie poznania v rámci akademickej a vedeckej komunity naprieč vednými odbormi a opätovné nadviazanie dialógu medzi prírodnými a technickými odbormi na jednej strane a humanitnými a sociálnymi odbormi na strane druhej;
  • Otvorenie a rozširovanie kvalifikovaného vzdelávania pre verejnosť;

Východisková situácia

  1. Vzdelávanie. Rovnako ako iné spoločenské oblasti, aj proces vzdelávania zasiahol a výrazne modifikoval trend komodifikácie, čoho výsledkom je, že vzdelávanie sa zameriava (predovšetkým a postupne) len na vytváranie sofistikovanej pracovnej sily pre zahraničný kapitál. Jedným z najdôležitejších následkov tohto trendu je skutočnosť, že absolvent univerzity sa (v tom lepšom prípade) stáva „kvalifikovaným idiotom", teda úzko zameraným odborníkom, ktorý vo všetkých ostatných oblastiach života zaujíma pozíciu „pasívneho konzumenta".
     
  2. Hospodárstvo. Od roku 1998 sa politická snaha v ekonomickej oblasti orientuje výlučne na pritiahnutie zahraničného kapitálu, ktorý má zabezpečiť dostatok pracovných miest a prosperitu. Všetky ostatné rozvojové stratégie sa v politickom procese ignorujú a ich zriedkavá realizácia závisí od treťosektorových organizácií, ktorých aktivity sa len málo, respektíve vôbec neobjavujú v mediálnom diskurze, pričom tieto aktivity sú zväčša izolované. Pod heslom otvorenej exportne orientovanej ekonomiky sa zo Slovenska stala krajina výsostne závislá od zahraničia.

    Výsledkom tejto tendencie je výrazná polarizácia spoločnosti prejavujúca sa:
    1. priepastnými regionálnymi rozdielmi;
    2. vytváraním a rozširovaním skupín obyvateľstva, ktoré vypadávajú zo spoločenského života, pričom čoraz častejšie naberá táto marginalizácia podobu nezvratného procesu.
  3. Verejná diskusia. Slovenský mediálny priestor ovládol jediný dominantný diskurz, ktorý prvé dva body pokladá za žiaduce a naznačené problémy a neúspechy považuje buď za prechodné (najčastejším argumentom je tzv. postkomunistická mentalita, ktorá vymrie so súčasnými generáciami) a/alebo ich priamo pripisuje indivíduám (lenivosti, neochote sa prispôsobiť = nedostatočnej flexibilite). Dominantný mediálny diskurz pretláča dva veľmi problematické názory:
    1. trhové myslenie a spôsoby riešenia sú v akejkoľvek situácii prejavom „zdravého rozumu" a rešpektujú „prirodzenosť človeka";
    2. žiadne iné spôsoby neexistujú. Ak sa predsa objavia, sú prejavom nebezpečných myšlienok, ktoré majú totalitný (najmä „červený" a/alebo „zelený") charakter a preto je potrebné ich potláčať.
       

Cieľ

Základným cieľom univerzity je hľadanie a vytváranie myšlienok, postojov a riešení, ktoré majú netrhový charakter, pričom tu produkované vedenie by nemalo mať len teoretický charakter, ale  by sa malo zameriavať priamo na prax. Dôležitý zámer je tiež vytváranie priestoru pre názory, ktoré mediálny diskurz vytláča a často aj dehonestuje.
 

Zámer

Wikinómia. Jedným zo základných princípov spolupráce je akcent na wikinómiu. Z hľadiska celkovej koncepcie ĽU sa týmto zabezpečí proklamovaný prvok prepojenia teórie a praxe. 

Komunita. Zároveň bude tento proces aktivizovať a priamo podnecovať vytváranie skupín, ktoré budú jednotlivé kurzy prevádzkovať a rozpracovávať, pričom základnú platformu bude poskytovať opensource technológia (liferay alebo confluence; využijú sa tu základné skúsenosti o. z. utopia, ktoré v súčasnosti prevádzkuje živú komunitu v počte viac ako 40 osôb realizujúcich niekoľko občianskych aktivít a projektov), umožňujúca živú diskusiu, vytváranie spoločných dokumentov a ďalšie inovatívne prvky komunikácie. 

Knižnica. Jedným z najprogresívnejších uvedených prvkov je archivovanie a prevádzka vytváraného vedenia prostredníctvom interaktívnej knižnice (túto momentálne tvorí a bude prevádzkovať EIT coop (práve vznikajúci kooperatív odborníkov v elektrotechnike a IT technológiách). Knižnica umožní na jednej strane formalizáciu a kategorizáciu produkovaného poznania, na druhej strane zabezpečí neustálu možnosť jeho transformácie a inovácie, pričom počas celej prevádzky bude archivovať aj jednotlivé kroky zhromažďovania informácií, čím sa otvára priestor pre výskum a aplikáciu celého procesu na metaúrovni.  

Činnosť

Štruktúra. Úvodný semester bude zahŕňať päť tém – zvolených na základe definície východiskovej situácie, zámeru a cieľov celého projektu ĽU. 

Základné kurzy:

Organizácia. Každá prednáška v rámci jednotlivých kurzov sa umiestni na webovú stránku, zaradí do knižnice, vytvorí sa k nej aj informačný balík na danú tému (stručný komentár s odkazmi na ďalšie stránky, knihy a akcie) a otvorí diskusia. Každý kurz sa bude realizovať v spolupráci s aspoň jedným oficiálnym partnerom (organizáciou) a jedným odborným garantom/garantkou.

Zdroj: Utopia https://utopia.sk/wiki/display/univerzita
Priemerne (0 Hlasy)

Kalendár Kalendár

Aktuálne kalendáre sídla

Aktivity

január 12
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Dokumenty a média
Bella Albín nahral(a) nový dokument, .
Odoberať aktivity Ľudová univerzita. (Otvorí sa v novom okne)

Z dielne ĽU Z dielne ĽU