Novinky Novinky

Späť

Socializmus aký mal vždy byť I.

Autor/ka: Michael Albert

Čo sme sa do konca dvadsiateho storočia naučili o riadení vlastných ekonomických aktivít? Ako by sme mali postupovať, keby sme dostali príležitosť začať odznovu?

Vlastníctvo výrobných zdrojov môžeme rozdeliť v lotérii alebo sa oň môžeme pobiť. Menej šťastní budú musieť pracovať pre tých šťastnejších. Víťazi, ktorí nič nevyprodukovali, budú môcť „slobodne“ obchodovať s produktami, ktoré vytvorili porazení. To je, samozrejme, kapitalistické „riešenie ekonomického problému“, ktorého vplyv sa razantne rozšíril počas posledných troch storočí. Na základe skúseností môžeme smelo predpovedať, že trhové ekonomiky založené na súkromnom podnikaní by pri svojom „druhom príchode“ znovu priniesli len nerovnosť a odcudzenie. Jediným rozdielom by bolo, že „znovuzrodený“ kapitalizmus by nás teraz už všetkých pozabíjal. Začínal by totiž s nasledovnými počiatočnými podmienkami: 5 miliárd ľudí, moderné priemyselné technológie a už narušený ekosystém. Matku Zem by to zakrátko úplne zničilo. Boh dal kapitalizmu dúhové znamenie. Už žiadna voda, nabudúce bude horieť!


Zodpovednosť za plánovanie využívania skromných spoločenských zdrojov by sme prípadne mohli prenechať najvzdelanejším alebo najbezcitnejším ľuďom a tí by potom hovorili ostatným, čo robiť. Už sme to skúsili a výsledok je diskutabilný. Stručne povedané, po ťažkom polstoročí leží „centrálne plánované hospodárstvo“ na smrteľnej posteli. Je diskutabilné, či centrálne riadené verejné podniky prinášajú inú mieru odcudzenia, apatie, neefektívnosti a ničenia životného prostredia ako ich kapitalistický súper. S istotou ale vieme, že autoritatívne plánovanie neprinesie rovnosť, efektivitu a ani ekonomickú demokraciu.


Treťou alternatívou by bolo prehlásiť všetky fyzické spôsoby produkcie a prírodné zdroje za súčasť verejného majetku. Každý by pracoval vo verejných podnikoch, ktoré by si potom „slobodne“ vymieňali vlastný tovar. Po krátkom zamyslení je zrejmé, že môže existovať niekoľko rozličných trhových ekonomík založených na verejných podnikoch. Verejné vlastníctvo podnikov a trhová alokácia práce a tovaru stále nerieši spôsob, akým by sa mali tieto podniky spravovať a financovať. Jedna možnosť je, že by expertov na riadenie výroby vybral, vyškolil a nominoval štát. Prípadne by si svojich manažérov najali sami zamestnanci. V oboch prípadoch by sa podniky mohli financovať buď zo svojich vlastných príjmov, zo štátneho rozpočtu, alebo ich kombináciou. Mnohí antikapitalistickí ekonómovia podporujú jeden alebo druhý variant trhových ekonomík založených na verejnom podnikaní. Niektoré alternatívy sú horšie a líšia sa aj v dôležitých aspektoch. (Nepredpokladáme napríklad, že verejné podniky nie sú príťažlivé len preto, že sa ich východná Európa vzdala v prospech kapitalizmu a štáty bývalej Juhoslávie prežívajú ťažké časy. Stotožnenie totalitného komunizmu s verejným vlastníctvom je u väčšiny Východoeurópanov pochopiteľné, ale neodôvodnené.) Všetky varianty majú nasledovné hlavné nedostatky:


1.Všetky varianty trhovej ekonomiky s verejnými podnikmi prerozdeľujú záťaž a výnosy spoločenskej práce nespravodlivo. Maxima prerozdeľovania v trhových ekonomikách s verejnými podnikmi hovorí: „Každému podľa spoločenskej hodnoty jeho práce“. Napriek obľúbenému názoru „progresívnych“ skupín nie je tento výsledok spravodlivý a ani efektívny.
2.Bez zohľadnenia všeobecne uznávaných znalostí trhy alokujú zdroje veľmi neefektívne, vo veľkej miere sa poškodzuje životné prostredie a vzniká antipatia medzi zákazníkmi a predávajúcimi.
3.Trhy vytvárajú spoločenské prostredie, v ktorom bežných zamestnancov stále viac ovláda a využíva trieda manažérov, profesionálov, intelektuálov a technikov (takzvaných koordinátorov).


Existujú aj iné alternatívy? Odporcovia kapitalizmu, autoritatívneho plánovania a verejného podnikania ponúkajú víziu založenú na myšlienke lokálnej sebestačnosti spojenej s priamou demokraciou (podobne ako schôdze všetkých obyvateľov mesta v Novom Anglicku). Argumentujú tým, že redukcia mierky ekonomických inštitúcií a zvýšenie sebestačnosti miestnych geografických celkov môže znížiť odcudzenie a náklady na dopravu a zabezpečiť ekologickú rovnováhu. Malé je pekné. Komunikácia a demokracia fungujú, keď ich ľudia praktikujú tvárou v tvár. Decentralizáciou veľkých národných ekonomík do menších, ekonomicky sebestačných komunít sa môžeme vyhnúť negatívnym vplyvom trhu a centrálneho plánovania.


Participatívne a ekologické ciele zástancov sebestačnosti na lokálnej úrovni sú chvályhodné. No výsledok chvályhodný byť nemusí. Aj keby každá komunita mala možnosť demokraticky rozhodovať o produkcii všetkého, čo potrebuje, stále bude dochádzať k nesmierne nákladnej duplicite úsilia a k neospravedlniteľnej nerovnosti. Ale ani v prípade, že by komunity znovu objavili výhody deľby práce, tento model nie je návodom, ako by sa mali dohodnúť na špecializácii a vzájomnom obchode. Mali by sa tovar a služby, ktoré neprodukuje každá komunita, dostať na voľný trh? Ak áno, prečo by to nemalo viesť k zvyčajnej nerovnosti, nevraživosti a neefektívnosti? Mali by sa komunity pokúšať plánovať vzájomne prospešné ekonomické vzťahy? Ako by mali v tom prípade postupovať? V konečnom dôsledku sa potreba navrhnúť vhodný alokačný mechanizmus nevytratí.


Čo je vlastné zlé na pôvodnej socialistickej vízii? Prečo by nemohli pracujúci v rôznych podnikoch a priemyselných odvetviach, ako aj konzumenti v rôznych obciach a regiónoch, sami vedome, demokraticky, spravodlivo a efektívne koordinovať spoločné úsilie? Prečo by rady spotrebiteľov a pracujúcich nemohli sami navrhnúť, čo by chceli robiť a zároveň revidovať vlastné návrhy, keď zistia, ako ich rozhodnutia pôsobia na ostatných? Čo je neuskutočniteľné na spoločenskej reťazovej plánovacej procedúre, v ktorej ďalší pracujúci schvália návrhy na produkciu len ak budú presvedčení, že sú pre spoločnosť účelné? A prečo by iní spotrebitelia nemohli schváliť požiadavky na spotrebu len ak budú presvedčení, že sú spoločensky neškodné? Čo je neuskutočniteľné na „združeniach výrobcov“ (a spotrebiteľov) plánujúcich vlastné aktivity, ktoré spolu súvisia?


Podľa názoru väčšiny ekonómov môže aktivity oddelených skupín výrobcov a spotrebiteľov koordinovať buď trh alebo autoritatívne plánovanie, žiadna „tretia cesta“ však neexistuje. Podľa tohto väčšinového názoru tí, ktorí žiadajú, aby plánovali výrobcovia a spotrebitelia, zavádzajú sami seba aj ostatných. Ekonomickí experti tvrdia, že je nemožné demokraticky naplánovať veľkú, komplexnú, modernú ekonomiku. Napríklad Alec Nove vo svojej práci The Economics of Feasible Socialism (London: George Allen and Unwin, 1983) vytiahol do boja s jednoznačným tvrdením: „Stále menej mám v obľube tých . . . ktorí nahrádzajú náročnú úvahu predstavou sveta, v ktorom by neexistovali žiadne ekonomické problémy (alebo kde by problémy ľahko vyriešili „združenia výrobcov“... V komplexnej priemyselnej ekonomike je vzájomný vzťah častí daný buď princípom slobodne uzavretých kontraktov [inými slovami trhom], alebo systémom záväzných pokynov, ktoré vydávajú plánovacie úrady [centrálnym plánovaním]. Žiadna tretia cesta neexistuje." S týmto nesúhlasíme. Faktom je, že socializmus sa v zamýšľanej podobe jednoducho nikdy nevyskúšal a dôvodom nebola jeho domnelá neuskutočniteľnosť. Pripúšťame, že komunisti závodných rád , syndikalisti , anarchisti a spolkoví socialisti nedokázali vytvoriť koherentný teoretický model, ktorý by vysvetlil, ako by takýto systém mohol fungovať v praxi. Naši predchodcovia často strhujúco porovnávali výhody libertariánskej, netrhovej, socialistickej alternatívy oproti kapitalizmu a autoritatívnemu plánovaniu. Príliš často však neboli schopní odpovedať na ťažké otázky ohľadom spôsobu vytvárania nevyhnutných rozhodnutí, prečo by ich procedúry viedli ku koherentnému plánu a prečo by bol výstup efektívny.


V dvoch nedávno vydaných knihách sa pokúšame napraviť tento intelektuálny deficit. Chceme ukázať, že v skutočnosti je realizovateľná aj nehierarchická a rovnostárska ekonómia, v ktorej zamestnanecké a spotrebiteľské rady vedome, demokraticky, spravodlivo a efektívne koordinujú svoje spoločné úsilie samy. V práci Politická ekonómia participatívnej ekonomiky (Princeton University Press, 1991), ďalej len Participatívna ekonomika, sme predstavili teoretický model participatívneho plánovania a vykonali dôslednú teoretickú analýzu jeho vlastností. V práci Pohľad do budúcnosti: Participatívna ekonomika pre 21. storočie (South End Press, 1991), ďalej Pohľad do budúcnosti, sme skúmali spletitosť participatívneho rozhodovania v rozličných realistických prostrediach, opísali každodenné správanie a zaoberali sa množstvom praktických záležitostí, ktoré iné teoretické modely pohodlne ignorovali.


V tomto článku opisujeme podstatné prvky modelu participatívnej ekonomiky, ktorý prezentujeme v spomínaných prácach. Opisujeme, ako by výrobu organizovali a riadili zamestnanecké rady a federácie, pričom by využívali vyvážené komplexy zamestnaní. Rady a federácie spotrebiteľov by organizovali spotrebu na princípe „každému podľa jeho pracovného úsilia“. Opisujeme spôsob, akým by sa zamestnanecké a spotrebiteľské rady zúčastňovali na spoločenskej, reťazovej plánovacej procedúre, ktorú nazývame participatívne plánovanie. Malo by byť schopné zabezpečiť realizovateľný, efektívny a spravodlivý plán. Robíme to preto, lebo najrozšírenejšia námietka proti takémuto systému tvrdí, že je neuskutočniteľný.


Nedávno sa ale zmenilo zameranie kritiky. Kritici nespochybnili technickú realizovateľnosť nášho modelu. Žiaden z nich nenamietal, že naša plánovacia procedúra nie je koherentná, ani že podľa predpokladov, ktoré tradične prijímajú iné modely, nie je spôsobilá vytvoriť realizovateľný plán. Nikto z nich netvrdil, že „participatívne plánovanie“ by v našom ponímaní nedokázalo generovať rozumné odhady spoločenských nákladov a výnosov, napriek tomu, že nepočíta so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov ani s trhom. Nikto neargumentoval, že sme sa zmýlili, keď sme dospeli k záveru, že stimuluje k tomu, aby spotrebitelia užívali relatívne menej nákladné tovary a v rámci nášho systému stanovili spoločensky rozumné obmedzenia svojej celkovej spotreby. Nikto nespochybnil náš záver, že podniky budú musieť efektívne využívať zdroje a vstupy, ktoré získajú v procedúre participatívneho plánovania. Kritici sa namiesto starého argumentu, podľa ktorého je takáto ekonomika neuskutočniteľná, obrátili k spochybňovaniu toho, či je takýto systém žiadúci. Inými slovami, napriek všetkým predošlým úmyslom a dôvodom už netvrdia, že nehierarchický, rovnostársky, libertariánsky, netrhový ekonomický systém je nemožný. Začali naopak argumentovať, že v takom ekonomickom systéme by nechceli žiť oni a ani nikto iný. Teší nás, že „tretiu cestu“ už nezavrhujú ako nemožnú. No teraz musíme obhajovať príťažlivosť participatívnej ekonomiky a vysvetľovať, prečo v porovnaní s tradičnými alternatívami veríme jej hlavným prednostiam. K tejto diskusii sa vrátime potom, keď opíšeme, ako by mohla participatívna ekonomika vyzerať.
 

Zamestnanecká rada


Výrobu by mala prevádzkovať zamestnanecká rada, v ktorej má každý člen jeden hlas. Každý by sa mohol slobodne rozhodnúť, v ktorej rade si zažiada o členstvo alebo či založí novú zamestnaneckú radu s kýmkoľvek bude chcieť. Individuálne pracovné úlohy by okrem toho mali byť vyvážené, aby boli príťažlivé a oprávňujúce. Literatúry, v ktorej sa diskutuje o racionalite a výhodách zamestnaneckého riadenia, je veľké množstvo. My však zameriavame pozornosť na návrh vyvažovania „komplexov zamestnaní,“ ktorý je menej obvyklý a kontroverzný.


Každá ekonómia chápe pracovné úlohy ako „zamestnania,“ definujúce, aké úlohy bude jednotlivec vykonávať. V hierarchických ekonomikách väčšina pracovných miest zahŕňa množstvo podobných, relatívne nepríjemných a relatívne oslabujúcich úloh, kým niekoľko málo zamestnaní zahŕňa relatívne príťažlivé a oprávňujúce úlohy. Prečo by sme ale mali považovať pracovné životy niektorých ľudí za menej príťažlivé? Ak berieme vážne predstavu rovnosti, nie je potrebné vyvažovať zamestnania alebo pracovné komplexy, aby boli príťažlivé? A podobne, ak chceme, aby mal každý rovnakú možnosť participovať na ekonomickom rozhodovaní a chceme zaistiť, aby sa formálne právo na participáciu stalo skutočným právom, nemali by sa vyvažovať komplexy zamestnaní, aby boli podobne oprávňujúce? Keď niektorí ľudia rok čo rok celý týždeň zametajú dlážku, kým iní skúmajú technologické možnosti a celý týždeň sa zúčastňujú na plánovaní, môžeme realisticky veriť, že majú rovnakú možnosť participovať jednoducho len preto, že každý z nich má v zamestnaneckej rade jeden hlas? Ak berieme participáciu vážne, nie je potrebné vyvažovať komplexy zamestnaní, aby boli podobne oprávňujúce?


Neznamená to, že každý bude musieť robiť všetko. Nebude to znamenať koniec špecializácie. Neznamená to ani, že v participatívnej ekonomike nebude miesto pre odbornú spôsobilosť. Každý jednotlivec bude stále plniť veľmi malý počet úloh, niektoré z nich ale budú príjemnejšie a niektoré menej príjemné, niektoré budú zahŕňať väčšie oprávnenia, iné menšie. Vyváženosť sa dá navyše dosiahnuť v priebehu rozumného obdobia. Obvyklé argumenty proti vyvažovaniu sú nasledovné:


1. Talent je vzácny a školenie je spoločensky nákladné, preto je neefektívne, aby talentovaní alebo vyškolení ľudia vykonávali podradné úlohy.
2. Rovnaká participácia na ekonomickom rozhodovaní pre všetkých nezohľadňuje legitímnu úlohu odborných znalostí.


Naša stručná odpoveď na tieto námietky:
Argument proti vyvažovaniu komplexov zamestnaní, ktorý je založený na "vzácnosti talentu" je často prehnaný. Ak niekto predpokladá, že väčšina pracovnej sily nedisponuje žiadnym pre spoločnosť užitočným a školiteľným talentom, núka sa takýto záver. Tento predpoklad je však nesprávny. Je pravda, že každý nemá talent na to, aby sa stal mozgovým chirurgom a spoločnosť vynakladá na školenie mozgových chirurgov náklady. No väčšina ľudí má nejaký spoločensky užitočný talent, ktorého rozvoj znamená určité spoločenské náklady. Efektívna ekonomika by sa snažila rozpoznať a rozvinúť každého spoločensky najužitočnejší talent. Ak by sa to stalo, vznikali by dôležité náklady na príležitosti bez ohľadu na to, kto mení lôžkové misy a záver, že je veľmi neefektívne, aby ich menili mozgoví chirurgovia, z toho nevyhnutne nevyplýva.


 Keď sú dôsledky rozhodnutí zložité a nejasné, zjavne vzniká potreba odborných znalostí. Ekonomická voľba ale zahŕňa dôsledky rozhodovania, ako aj hodnotenia. Ľudia s odbornými znalosťami v problematike môžu predpovedať dôsledky rozhodnutia presnejšie, ako tí bez nich. Tí, ktorých sa rozhodnutie dotýka, ale najlepšie vedia, akému výstupu dávajú prednosť. Takže efektivita si žiada, aby experti zohrávali dôležitú úlohu pri určovaní zložitých dôsledkov, zároveň si však žiada, aby dotknutí rozhodovali o tom, ktorým dôsledkom dávajú prednosť. Znamená to, že brániť ľuďom dotknutým rozhodnutím v tom, aby sa na ňom podieľali (potom, čo experti zanalyzovali a prediskutovali dôsledky) je rovnako neefektívne ako brániť expertom, aby diskutovali o dôsledkoch zložitých rozhodnutí a vysvetľovali ich ešte predtým, ako tí, ktorých sa rozhodnutie dotýka, vyjadria svoje túžby. Samosprávne rozhodovanie, ktoré definujeme ako prístup k rozhodovaniu v závislosti od miery, v ktorej je človek rozhodnutím dotknutý, teda nepopiera význam úlohy expertov. Skôr to znamená, že rozhodovanie expertov je náležite obmedzené. Nemôžu si uzurpovať úlohu, ktorú ak by prijali, nebolo by to ani spravodlivé, ani demokratické a ani efektívne.


Diskusiu o tom, či parecon obsahuje stimuly, ktoré budú nútiť zamestnanecké rady využívať vzácne výrobné zdroje efektívne, a či obsahuje stimuly, ktoré ich budú nútiť k snahe o spoločensky prospešné inovácie, necháme na neskôr, keď sa budeme zaoberať participatívnym plánovaním a stimulmi.


Preložili Peter Vittek a Martin Jankovič

Socializmus aký mal vždy byť II.

Zdroj: Zcommunications http://www.zcommunications.org/socialism-as-it-was-always-meant-to-be-by-michael-albert
Priemerne (0 Hlasy)


Parecon Parecon

Participatívna ekonomika

Autor/ka: Peter Vittek

Michael Albert: Participatívna ekonomika, alebo skrátene parecon, je vízia ako riadiť ekonomiku beztriednym spôsobom. Prináša pracujúcim a spotrebiteľom príležitosť samosprávne sa vyjadriť k ekonomickému životu, solidaritu s ostatnými, spravodlivé príjmy za ich prácu, rôznorodé príležitosti a možnosti a ekologickú rovnováhu.

 Motto

"Úlohou modernej priemyselnej spoločnosti je dosiahnuť to, čo je dnes technologicky realizovateľné, menovite spoločnosť skutočne založenú na slobodnej dobrovoľnej participácii vyrábajúcich a tvoriacich ľudí žijúcich svoje životy slobodne v rámci inštitúcií, ktoré kontrolujú a ktoré majú obmedzenú alebo prípadne vôbec žiadnu hierarchickú štruktúru."   Noam Chomsky

Ľudia už od pradávna túžia po dôstojnej práci a rovnosti. Dejiny sú plné povstaní, vzbúr a revolúcií, ktoré boli výrazom tejto ľudskej túžby. Jej ďalším prejavom vždy bola ľudská potreba vytvárať utópie - predstavy sveta, ktorý by bol lepší ako ten skutočný, sveta, v ktorom by malá skupinka ľudí neovládala všetkých ostatných. Svet taký napriek všetkým úsiliam stále nie je. Neboli však márne. Naši predkovia a predchodcovia nám zanechali množstvo podnetných impulzov, ktoré neustále rozvíjame. Projekt participatívnej ekonomiky patrí k tejto tradícii a jeho rozvíjaním môžeme aj v súčasnosti čímsi prispieť k neutíchajúcemu zápasu za slobodu, rovnosť a solidaritu pre všetkých.
 
Participatívna ekonomika (skrátene parecon) je ekonomický model, ktorý v roku 1991 vytvorili Michael Albert a Robin Hahnel. Obaja sú ekonómovia a sú aj dlhoročnými občianskymi aktivistami. Michael Albert sa v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia stal členom hnutia Študenti za demokratickú spoločnosť a zapojil sa do protestov proti vojne vo Vietname. V roku 1977 sa podieľal na založení vydavateľstva South End Press, ktoré dodnes pracuje podľa princípov pareconu. Neskôr založil časopis ZMagazine, ktorý stále vedie, a internetovú stránku www.zcommunications.org. Robin Hahnel sa v šesťdesiatych rokoch takisto zapojil do protivojnového hnutia. Väčšinu života prednášal ekologickú ekonómiu na Americkej univerzite. V deväťdesiatych rokoch sa začal zaujímať o korporáciami sponzorovanú podobu demokracie a pridal sa k hnutiam, ktoré jej vzdorovali. Pri demonštráciách proti stretnutiu Svetovej obchodnej organizácie v Seattli v roku 1999 patril medzi najznámejších ekonomických analytikov, ktorí sa snažili vzdelávať aktivistov z ľudových hnutí. Od vzniku modelu pareconu sa obe jeho kľúčové osobnosti venujú jeho vylepšovaniu a obhajobe. Podarilo sa im vytvoriť silnú skupinu podporovateľov, medzi ktorých patria Noam Chomsky, Cynthia Peters, Chris Spannos, Vandana Shiva, Justin Podur, Stephen Shalom, Lydia Sargent a mnohí ďalší. V krátkom úvode do pareconu, ktorý nasleduje, vám chceme slovami jeho zakladateľov priblížiť, aké základné inštitúcie model obsahuje a aké motivácie a úvahy k ich k nemu priviedli.
   

Základné inštitúcie participatívnej ekonomiky a participatívnej spoločnosti
 

 Matt Grinder: Môžete nám v krátkosti povedať niečo o participatívnej ekonomike alebo parecone? 
 

Michael Albert: Participatívna ekonomika alebo skrátene parecon je vízia, ako riadiť ekonomiku beztriednym spôsobom. Prináša pracujúcim a spotrebiteľom príležitosť samosprávne sa vyjadriť k ekonomickému životu, solidaritu s ostatnými, spravodlivé príjmy za prácu, rôznorodé príležitosti a možnosti a ekologickú rovnováhu.

            Parecon sa tieto ciele usiluje dosiahnuť pomocou niekoľkých kľúčových inštitúcií, i keď pri ich zavádzaní v skutočných historických spoločnostiach by sa tieto kľúčové inštitúcie mali rozširovať a vylepšovať v závislosti od rozvinutosti spoločnosti, jej veľkosti, jej dejín, atď. a zavádzať sa s rozsiahlymi odlišnosťami medzi krajinami, vo vnútri krajín, medzi priemyselnými odvetviami a aj medzi pracoviskami v rámci odvetví. Medzi kľúčové inštitúcie tejto ekonomickej vízie, ktorú si dnes môžeme zmysluplne predstavovať a presadzovať, patria:
 

  • produktívny majetok kontrolovaný a riadený tými, ktorých životy ovplyvňuje, ktorý ale nikto nevlastní – teda participatívne vlastníctvo
  • zamestnanecké a spotrebiteľské rady, v ktorých majú ich členovia individuálne a kolektívne slovo pri príjmaní rozhodnutí v rozsahu, v akom na nich tieto rozhodnutia vplývajú, či už ako na jednotlivcov alebo ako na skupiny – teda samospráva
  • odmena za spoločensky hodnotnú prácu úmerná jej trvaniu, intenzite a vynaloženému úsiliu – teda spravodlivá odmena
  • deľba práce, pri ktorej každý pracovník vykonáva viacero úloh naplánovaných tak, aby priemerná pracovná situácia každého pracovníka oprávňovala k miere rozhodovania porovnateľnej s ostatnými – teda vyvážené komplexy zamestnaní
  • alokácia pomocou kooperatívneho vyjednávania medzi zainteresovanými pracovníkmi a spotrebiteľmi, ktorá bude prebiehať prostredníctvom ich rád – teda participatívne plánovanie

 

M.G.: Povedze nám niečo o spoločenských sférach a participatívnej spoločnosti.

M.A.: Samotný parecon je len víziou ekonomiky spoločnosti, ale želáme si, samozrejme, spravodlivú spoločnosť aj vo všetkých ostatných spoločenských dimenziách, nie len v jednej. Tie najdôležitejšie sféry spoločenského života, ktoré je zmysluplné vyzdvihnúť a rozšíriť o ne našu víziu, sú prinajmenšom: 

  • politické zriadenie – alebo inštitúcie, ktoré zodpovedajú za súdne rozhodovanie, vytváranie zákonov a uskutočňovanie spoločnej agendy
  • príbuzenstvo – alebo inštitúcie, ktoré sú zodpovedné predovšetkým za plodenie, živenie a výchovu novej generácie, ako aj za sexualitu a to, čo by sme mohli nazvať každodenné spoločenské vzťahy v základných jednotkách, v ktorých žijeme
  • komunita/kultúra – alebo inštitúcie zodpovedajúce za to, ako ľudia definujú a ako pristupujú k svojim národným, rasovým, etnickým alebo ďalším kultúrnym identitám, vrátane kultúrnych zvykov, sviatkov, jazyka, atď.
  • ekonomika – alebo inštitúcie zodpovedajúce za výrobu, alokáciu a spotrebu tovarov a služieb

 

Navyše, na určitej úrovni sa aj tá najosamotenejšia spoločnosť stretáva s ekológiou a inými spoločnosťami alebo „medzinárodným svetom," a obe tieto oblasti si zaslúžia pozornosť vízie, keďže sa snažíme vzniesť požiadavku na víziu kľúčových vlastností lepšej spoločnosti, v našom prípade na participatívnu spoločnosť.

Participatívna spoločnosť by teda mala mať rovnaké základné inštitúcie ako jej jadro. Samozrejme, v každej participatívnej spoločnosti prípad od prípadu v inej variácii. Mali by nimi byť základné inštitúcie - politické zriadenie, príbuzenstvo, komunita/kultúra, ekonomika a vzťah k ekológii a iným národom.

(Text pochádza z rozhovoru Matta Grindera s Michaelom Albertom - Parecon a participatívna spoločnosť)

Celý článok v anglickom jazyku: http://www.zcommunications.org/parecon-and-participatory-society-by-michael-albert

 

Úvod do pareconu

     

1. Ako parecon vznikol? Aká je jeho história?

         Participatívna ekonomika - parecon, vyplýva z mnohých bojov rozličných skupín obyvateľstva, ktoré sa pokúšali oslobodiť od kapitalizmu. Parecon konkrétne patrí k anarchistickému a libertariánsko-psocialistickému dedičstvu, k nedávnym skúsenostiam novej ľavice zo šesťdesiatych rokov, ale rovnako ku každému takému historickému povstaniu a projektu od počiatku až dodnes, ktorý sa zameriaval na odstránenie triednej spoločnosti. Učil sa z úspechov a zo zlyhaní.

         Kedysi som počul o štrajku egyptských roľníkov proti faraónovi, ktorý im prestal poskytovať jedlo a namiesto šiestich dní práce na pyramídach v týždni začal požadovať sedem. Hovorí sa o ňom ako o prvom štrajku. Myslím, že parecon sa vracia až k tomuto povstaniu. Domnievam sa, že je zaviazaný každej eseji, prednáške a knihe, a všetkým aktivistickým projektom a hnutiam, ktoré sa pokúšali osvetliť alebo zrealizovať beztriednosť.

         Ako beztriedny koncept sa parecon zrodil, keď si revolucionári z rôznych táborov – Kropotkin , Rocker , Bakunin alebo Pannekoek – začali predstavovať a hľadať beztriednu ekonomiku. Presne to je parecon – beztriedna ekonomika. Nie je to kapitalizmus, ale ani ekonomika ovládaná zhruba pätinou populácie, ktorá si monopolizovala prideľovanie oprávnení. V parecone niekoľkí účastníci neovládajú tých zvyšných.

         Model samotného pareconu s konkrétnou koncepciou a zadefinovanými inštitúciami ale vznikol neskôr, keď sme s Robinom Hahnelom premýšľali o našich reakciách na rôzne školy antikapitalistického aktivizmu a vyložili naše názory v knihe nazvanej Pohľad do budúcnosti približne pred šestnástimi rokmi (1991). Odvtedy sme parecon opakovane vylepšovali. Čiastočne jeho koncepciu, ale predovšetkým formu, akou o ňom hovoríme.

2. Niekedy ľudia o participatívnej ekonomike hovoria, akoby hovorili o niečom, čo je v ich hlave. Inokedy akoby hovorili o niečom, čo existuje vo vonkajšom svete. Je to myšlienkový model alebo je to skutočný systém, niečo ako miesto, ktoré sme ešte nenavštívili? Čo je participatívna ekonomika? Výtvor, ktorý popisujeme, alebo vec, ktorú odhaľujeme?

         Aj jedno, aj druhé. Parecon je odhaľovaná vec v tom zmysle, že pomenúva ekonomiku s reálnymi produkujúcimi a spotrebujúcimi pracovníkmi a spotrebiteľmi z mäsa a kostí, ktorá raz bude existovať. Áno, v tomto zmysle môžeme parecon charakterizovať ako miesto, ktoré sme ešte nenavštívili. Premýšľame o ňom, odhadujeme jeho vlastnosti, a nakoniec ich odhaľujeme. V tomto zmysle je parecon niečo, čo existuje kdesi vo vonkajšom svete, nie však v priestore, ale v čase.   

         Parecon je tiež názov určitého ekonomického modelu, slobodného výtvoru mysle, usilujúceho sa zachytiť podstatu skutočnej budúcej beztriednej ekonomiky, z ktorej sa budeme tešiť. Model zvaný parecon sa nachádza v ľudských hlavách. Ekonomika zvaná parecon sa nachádza v budúcnosti. Model umiestnený v mysli sa snaží popísať ekonomiku umiestnenú vo svete. To, z čoho sa budeme tešiť, je ekonomika, ktorá sa objaví v budúcnosti. Model, ktorý dnes máme v hlave, možno budeme musieť prispôsobiť alebo zmeniť, keď sa budeme dozvedať viac o systéme, aký sa snaží objasniť.      

         Myslím, že model je presný, pretože má široko zadefinované vlastnosti. Myslím, že ho potrebujeme pre pomoc, ktorú nám môže poskytnúť pri zavádzaní systému. Model tu nie je pre zábavu. Nepotrebujeme ho na precvičovanie myslenia. Model má viacero bezprostredných a praktických účelov. Existuje, aby poskytoval nádej zreálňovaním požiadavky na novú ekonomiku. Existuje, aby poskytoval cieľ, ktorý nám môže pomôcť pri súčasnom úsilí zasievať zárodky budúcnosti. Existuje, aby pomohol viesť naše požiadavky a aktivizmus skôr k cieľu ako len k odporu. Model existuje, aby predstavil alternatívnu ekonomiku a pomohol nám ju dosiahnuť. Preto musí zachytiť kostru budúcej participatívnej ekonomiky. Musí odhaliť vymedzené cestičky. Nemusí sa však zaoberať detailmi, ktoré sa budú prípad od prípadu pri každej udalosti líšiť.  

3. Bez ktorých základných inštitucionálnych prvkov by ekonomika viac nebola pareconom? A okrem prvkov nevyhnutných pre zotrvanie v rámci pareconu: aký rozsah rozmanitosti a možností voľby poskytuje akákoľvek špecifická participatívna ekonomika?

         Hlavnými prvkami modelu zvaného parecon sú samosprávne zamestnanecké a spotrebiteľské rady, vyvážené komplexy zamestnaní, odmena za dĺžku, intenzitu a vynaložené úsilie pri spoločensky hodnotnej práci a participatívne plánovanie.

Myslím, že tieto inštitucionálne prvky sú pre model pareconu tým, čím súkromné vlastníctvo, korporátna deľba práce, odmena za vlastníctvo, moc a produkt a trhová alokácia pre kapitalizmus. Bez týchto charakteristických prvkov nie je beztriedna ekonomika možná.

         Kapitalizmus sa objavuje v mnohých podobách, ktoré sa od seba často výrazne odlišujú. Túto odlišnosť nespôsobuje len rozdielne obyvateľstvo, zdroje, úroveň technológie alebo rozdiely v iných zložkách spoločenského života v jednotlivých krajinách, ale aj nespočetné variácie pri zavádzaní kľúčových ekonomických prvkov ako aj pri zavádzaní obrovského počtu ekonomických prvkov druhého, tretieho a štvrtého rádu. To isté bude platiť pre reálne participatívne ekonomiky. 

         Rozdielne formy participatívnej ekonomiky sa teda budú odlišovať v tom, ako budú merať prácu, ako budú vyvažovať zamestnania, ako sa budú stretávať rady a ako budú prijímať rozhodnutia, ako budú vykonávať participatívne plánovanie, a okrem toho vo všetkých menej dôležitých rysoch v rámci pracovísk a komunít a medzi nimi.

         Uviaznuť pri hľadaní nepružného, nemenného vzoru je vysiľujúci omyl. Parecon nie je nepružný ani nemenný. Nešpecifikuje detaily všetkých budúcich pareconov viac, než nám akýkoľvek všeobecný popis charakteristických prvkov kapitalizmu hovorí všetko o USA, Švédsku, Čile a Južnej Afrike. Model neukazuje nič viac, ani nič menej, ako základné charakteristické prvky.   

4. Prečo považujete každý z charakteristických prvkov pareconu za kľúčový? Môžete začať vysvetlením, prečo si myslíte, že bez samosprávnych zamestnaneckých a spotrebiteľských rád by ekonomika nebola parecon?

         Pri definovaní post-kapitalistickej ekonomiky je jedným z rozhodujúcich cieľov stanovenie vhodného prístupu k prijímaniu rozhodnutí v jej rámci. Ak má byť ekonomika beztriedna a spĺňať naše najvyššie očakávania (a Kropotkinove, Rockerove a všetkých ostatných), musí všetkým pracovníkom a spotrebiteľom zabezpečiť participáciu na rozhodnutiach, ktoré majú vplyv na ich životy.

         Presnejšie, ak nikto nemá obsadiť privilegovanejšiu pozíciu ako majú ostatní, musí byť každá osoba v rovnakej miere zapojená do rozhodovacieho procesu. Môžeme to dosiahnuť rozličnými spôsobmi. Každý napríklad môže mať jeden hlas pri každom rozhodovaní. To je ale očividne absurdné. Mnohé rozhodnutia na mňa nemajú takmer žiaden vplyv. Prečo by som mal mať pri nich rovnaké slovo ako ľudia, ktorí sú priamo zainteresovaní a ďaleko viac ich to ovplyvňuje? Na druhej strane, pri rozhodnutiach, ktoré na mňa majú veľký vplyv, by som mal mať silnejší hlas, ako ľudia dotknutí okrajovo. Keď premýšľam o tejto jednoduchej predstave a riadim sa požiadavkou, aby rovnaký model platil pre všetkých, vyplynie z toho norma, ktorá hovorí, že každý aktér by mal mať pri ekonomickom rozhodovaní slovo podľa toho, do akej miery naň toto rozhodovanie vplýva. Táto formulácia stanovuje ideál, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Samotná norma, ktorú nazývam samosprávou, nie je pravdivá ani nepravdivá. Je to hodnota, ktorá, keď zoberieme do úvahy jej dôsledky, sa nám páči alebo nie.    

         Ďalší môj krok je v tejto zjednodušenej úvahe nasledovný: Ak pracovníci a spotrebitelia budú mať vplyv na výsledky v miere, v akej sú nimi dotknutí, kde budú tento vplyv vykonávať?

         Môže to byť nedostatkom predstavivosti, ale je veľmi ťažké predstaviť si akúkoľvek inú odpoveď ako tú, že pracovníci a spotrebitelia ho budú musieť vykonávať na zhromaždeniach a v spojení s ostatnými pracovníkmi a spotrebiteľmi. Niekedy budú vystupovať samostatne a často v skupinách, budú používať relevantné informácie a prostriedky a získajú tiež náležitú sebadôveru a schopnosti.

         Zdá sa to byť jasné: niekedy sa budeme rozhodovať ako jednotlivci, niekedy ako členovia malej skupiny, niekedy väčšej. Budeme mať, buď ako jednotlivci alebo ako členovia skupiny, väčšie či menšie slovo pri rozhodovaní, v závislosti od toho, ako nás jeho výsledky ovplyvnia v porovnaní s tým, ako ovplyvnia ostatných. Táto logika vedie k myšlienke, že pracovníci a spotrebitelia vyjadrujú a prejavujú svoje preferencie pomocou samosprávnych metód ako jednotlivci, v malých kolektívoch, v radách celých pracovísk alebo štvrtí, rovnako ako v združeniach rád.

         Ak má byť participácia prostriedkom samosprávy, potom rady a ďalšie úrovne by mali využiť prostriedky na spoločné používanie informácií, diskutovať o alternatívach a následne vypočítať preferencie, ktoré pridelia každému pracovníkovi a spotrebiteľovi, hlas primeraný miere, do akej je ovplyvnený. Vyčerpávajúce diskusie o cieľoch samosprávy by mali popísať rozdielne prípady, metódy, atď. Vo všeobecnosti je však táto myšlienka jednoduchá. Niekedy sa ľudia rozhodnú, že najlepšia je demokracia. Niekedy sa rozhodnú, že môžu vyžadovať rozdielnu silu hlasov, napríklad dvojtretinové alebo trojštvrtinové. Niekedy sa rozhodnú, že najlepší je konsenzus. Niekedy preferencie prejavuje jedna osoba alebo niekoľko ľudí, alebo všetci pracovníci v prevádzke alebo spotrebitelia na nejakom mieste, ale vždy k tomu dochádza v kontexte širšieho celkového rozhodovania o vstupoch a výstupoch, takže každý má primeraný vplyv na všetky výsledky.

         Mal by som dodať, že zamestnanecké a spotrebiteľské rady majú dlhú a povznášajúcu históriu v zápase pracujúcich a pri revolúcii na pracovisku a občas aj pri organizovaní komunít. Zrejme preto si nedokážem ako hlavné dejisko prijímania rozhodnutí predstaviť nič iné ako zamestnanecké a spotrebiteľské rady. Samotných pracovníkov a spotrebiteľov táto možnosť priťahuje vždy, keď vznikne široké hnutie odporu. Parecon explicitne vyhlasuje, že samospráva je norma pre prijímanie rozhodnutí. Je to inovácia, ku ktorej sa ľudia už dlho implicitne prikláňajú.         

5. Ako je to s odmenou za úsilie a obetu pri spoločensky hodnotnej práci? Aká logika vás doviedla k tomu, že je to jediný spôsob o rozhodovaní o príjme, ak má byť ekonomika pareconom?

Od normy odmeňovania očakávame dve veci. Po prvé: chceme od nej, aby spoločenské výstupy rozdeľovala eticky prijateľným spôsobom. Každý by mal získať odmenu, ktorá skôr odráža ako porušuje vhodné morálne preferencie. Po druhé: schéma odmeňovania by mala ľudí rozumne ekonomicky stimulovať. Aby bez mrhania uspokojovala potreby, musí nútiť k správnemu využívaniu spoločenských aktív.

         Etické posudzovanie zapríčiňuje, že vás parecon odmení lepšie, ak pracujete dlhšie, ťažšie alebo vo vysiľujúcich podmienkach, a že vyššiu odmenu nezískate za väčšiu moc, za vlastníctvo majetku alebo preto, že náhodou pracujete v odvetví, ktoré vyrába niečo hodnotnejšie, že máte veľmi produktívnych kolegov či lepšie pracovné nástroje. Nedá sa dokázať, že je to etický postup. Je to otázka hodnôt. Môžeme povedať, k čomu takýto prístup vedie a čomu predchádza. Pre vás to môže alebo nemusí byť eticky prijateľné. No či sa vám to páči alebo nie, je to tak.  

         Takýto prístup vedie k spravodlivosti. Všetci sme rovnako ohodnotení. Všetci zarábame s rovnakými vyhliadkami. Nevykorisťujeme sa navzájom. Nikto nezarába neprimerane veľa, pretože nemôže pracovať omnoho dlhšie ani ťažšie ako ostatní. Preto, keď niekto zarobí viac, všetci súhlasia, že je to opodstatnené. Dôkladnejšia diskusia by samozrejme otvorila konkrétnejšie problémy, ale základné hodnoty normy by mali byť celkom jasné. Namiesto odmeňovania za majetok, moc či dokonca výstup sa parecon prikláňa k odmeňovaniu za to, ako dlho a ťažko pracujeme a aké nepohodlie musíme pri práci znášať. Parecon tvrdí, že toto je náš príspevok, za ktorý si zaslúžime mzdu.

         Aby mali podmienky odmeňovania stimulačnú zložku, parecon vyhlasuje, že práca, za ktorú získame mzdu, musí byť spoločensky hodnotná. Ak by som povedal: zaplaťte mi za hodiny, ktoré som strávil skladaním hudby, okopávaním trávnikov alebo hraním v športovom tíme, nebudem presvedčivý. Ak by som takúto prácu vykonal ja, nebude spoločensky hodnotná, pretože ju nie som schopný vykonávať tak, aby bola pre spoločnosť užitočná. Jednoducho nemám také schopnosti. Ak namiesto toho poviem: zaplaťte mi za hodiny, ktoré som strávil výrobou bicyklov, liekov alebo snáď aj za písanie spoločenských komentárov, a je to produkt, o ktorý má spoločnosť záujem a dokážem ho užitočne vyrábať, potom mi môže byť za moje úsilie zaplatená bežná odmena. Nemôžem len tak postávať niekde nablízku a hovoriť: hej, pracoval som, zaplaťte mi. Musím vytvoriť výstup zodpovedajúci času, o ktorom tvrdím, že som ho strávil prácou. Nie som platený za hodnotu výstupu, ktorý vytvorím. Ak by sme mali uznať, že moju prácu a prácu ostatných členov rady stojí za to odmeniť, musí vytvárať hodnotný výstup.

         Myslím, že takáto norma odmeňovania je pre beztriednosť potrebná, pretože nie je ľahké predstaviť si iný prístup, ktorý by vytváral spravodlivosť a vhodné stimuly. Odmenu si zaslúžia etika, trvanie, intenzita a vynaložené úsilie pri práci. Toto sú atribúty, ku ktorým môžu motivovať stimuly. A pokiaľ ide o výstupy – práca musí byť spoločensky žiaduca a efektívna, aby sme zaistili, že všetko, čo sa vyrobí, bude ekonomicky rozumné.

6. Povedali ste, že vyvážené komplexy zamestnaní sú pre beztriednosť tiež dôležité, a že bez nich ju nemožno dosiahnuť. Ako ste dospeli k tomuto tvrdeniu?

         Chceme beztriednu spoločnosť a podľa definície triedy to znamená, že naše ekonomické inštitúcie nemôžu dať niektorým výrobcom väčšiu moc, aby ju nepoužili na nahromadenie nadbytočného bohatstva, lepších podmienok, atď.

         Vieme, že ak umožníme ľuďom vlastniť výrobné prostriedky a rozhodovať o ich využití, zmocnia sa výstupov a nahromadia extrémne bohatstvo. Parecon, ktorý sa snaží o beztriednosť, to vylučuje. Potiaľto je to jednoznačné.

         Ak ale niektorí ľudia poslušne vykonávajú iba mechanickú a suchopárnu prácu, kým iní ľudia vykonávajú iba prácu, ktorá ovplyvňuje podmienky oprávňovania, vyjde najavo, že prvú skupinu – tradičných pracovníkov – ovláda tá druhá. Nazývam ju trieda koordinátorov. Logika hľadania vyvážených komplexov zamestnaní pramení z tohto pozorovania.

         Ak odmietame, aby si niektorí ľudia monopolizovali oprávňujúce podmienky a postavenie, budeme potrebovať deľbu práce, ktorá nepridelí oprávňujúcu prácu len niektorým ľuďom a väčšine prácu, ktorá ju zbavuje vplyvu. Tento posudok je základom pre voľbu vyvážených komplexov zamestnaní, ktoré jednoducho ukazujú praktický spôsob ako sa vyhnúť triedne rozdelenej distribúcii úloh.

         Samozrejme, vážime si odbornosť, ale v rámci vyvážených komplexov zamestnaní každý pracovník vykonáva niekoľko úloh, ktoré nie sú ani výhradne mechanické ani výhradne oprávňujúce. Tak každého jeho ekonomická pozícia porovnateľne a dostatočne pripravuje na participáciu v samosprávnych radách. Musíme zaviesť vyvážené komplexy zamestnaní, v ktorých všetci vykonávame niekoľko úloh s porovnateľným oprávňujúcim vplyvom, aby sme sa vyhli deľbe práce separujúcej triedu nadriadených koordinátorov od triedy pracovníkov pod nimi.  

7. Nakoniec: prečo musíme v parecone participatívne plánovať? Nebolo by jednoduchšie zostať pri trhoch alebo si vybrať centrálne plánovanie? Aká logika v sebe zahŕňa neprekročiteľnú potrebu tejto novej formy alokácie?

         Áno, bol by to určite jednoduchý prístup, ale myslím si, že nesprávny. Trhy aj centrálne plánovanie obsahujú chyby, ktoré nútia pracovníkov a spotrebiteľov robiť voľby odporujúce udržaniu samosprávy, solidarity, beztriednosti, atď. Ak by sme chceli predostrieť všetky dôkazy, bolo by to dlhé rozprávanie. Logika je však celkom jednoduchá. Centrálne plánovanie zo samotnej definície udeľuje nadmerný vplyv plánovačom a znižuje vplyv ostatných. Ukáže sa, že plánovači potrebujú v továrňach lojálnych spojencov, takže keď sa prach usadí, budeme mať znova výrobcov s právomocami a bez nich – koordinátorov a pracovníkov. Tí prví budú navyše prispôsobovať rozhodnutia predovšetkým svojim záujmom a nie záujmom pracovníkov. S trhmi je to podobné, v niektorých súvislostiach ale ešte horšie. Tam, kde centrálne plánovanie môže pravdepodobne dospieť k celkom presným hodnoteniam, trhy nemôžu. Skresľujú ceny, ktoré sa týkajú verejných a spoločenských statkov, ekologických dopadov, atď. Trhy rovnako nútia aktérov, aby sa správali individualisticky a sebecky v tom najhoršom zmysle slova. Solidárne správanie sa trestá. A znova, trhy vyvolávajú triednu nadvládu. V honbe za trhovým podielom, pri snahe konkurovať a vyhnúť sa neúspechu, je nevyhnutné znižovať náklady. V určitej chvíli je to možné robiť len na úkor pracovníkov a spotrebiteľov. Aby sa to dalo vykonať, potrebujeme skupinu, ktorá je bezcitná k potrebám všetkých a pri úsporných opatreniach neutrpí žiadne straty. Je to trieda koordinátorov, ktorú firmy najímajú, aby si zaistili zisky, a to aj proti túžbam po samospráve.

         Ak by sme vyššie uvedené tvrdenia detailnejšie preskúmali, získali by sme dôvody pre trhový abolicionizmus a aj pre zapojenie sa do rozšíreného chóru proti centrálnemu plánovaniu. Prečo ale máme prijať participatívne plánovanie?

         Základná argumentácia znova nie je komplexná. Uprednostňujeme spoločenské správanie pred protispoločenským. Chceme samosprávu, teda informovanú participáciu s príslušnou úrovňou rozhodovacích právomocí. Chceme, aby sa pri rozhodnutiach o možnostiach zohľadňovali všetky spoločenské zisky a náklady. Tieto želania nás privádzajú k tomu, že tí, ktorí sú rozhodnutiami ovplyvnení – pracovníci a spotrebitelia vo svojich radách – spoločne vyjednávajú o výstupoch. Domnievam sa, že takýto popud celkom postačuje k tomu, aby sme zúžili hľadanie na participatívne plánovanie načrtnuté v modeloch pareconu, alebo v každom prípade niečo veľmi podobné. Pracovníci a spotrebitelia vyjadrujú preferencie. Ak chceme samosprávu, nie je možné sa tomu vyhnúť. Musia zobrať do úvahy to, čo hovoria ostatní a prispôsobiť sa tomu. Tento proces teda má obojsmernú dynamiku. Domnievam sa, že keď už raz máte všetko toto na mysli, k zvyšku vás v podstate dovedie nutnosť presného oceňovania a primeraného hlasu pre účastníkov. Takto sme v každom prípade s Hahnelom načrtli obrysy a pridali potrebné kroky a pomocné štruktúry, aby bol proces životaschopný a efektívny.

         Participatívne plánovanie je len dlhodobé rozhodnutie anarchistov a decentralistických socialistov, že pracovníci a spotrebitelia by sa mali o výrobe a spotrebe rozhodovať sami, v súlade so svojimi potrebami a túžbami, bez toho, aby ich do niečoho nútila úzka elita alebo vládnuca trieda, doplnené o samosprávnu normu pareconu, ktorá ho zreálnila, keď mu dala inštitucionálny obsah.

8. Prečo by niekto mal brať vážne už len možnosť, že by sme tieto štyri vami určené prvky mohli považovať za žiaduce? Ak by bola táto požiadavka správna, nemalo by, napríklad, omnoho viac ľudí hovoriť a diskutovať o parecone a obhajovať ho? Prečo sa o parecone nepíše viac recenzií či prác a prečo nemá silnejšiu podporu, keď si to zaslúži?

         Keď sme parecon prezentovali po prvý raz, bol úplne neviditeľný, rovnako ako akýkoľvek konceptuálny model alebo argument pri svojom vzniku. O jeden a pol desaťročia neskôr je vo veľkej mierke stále takmer neviditeľný, ak sa však pozeráme len na svet antikapitalistov, veci sa menia k lepšiemu. Stále viac ľudí sa dostáva s pareconom do styku a začína ho oceňovať. Myslím, že väčšina ho považuje za hodnotný. Prečo však tento proces trval tak dlho a prečo sa aj dnes, keď rastúci počet radových aktivistov berie parecon vážne, o ňom pozoruhodne málo diskutuje a premýšľa v tlačených médiách? 

         Jedna možná (mierna a bez širších záverov) odpoveď je, že nové myšlienky a formulácie často potrebujú veľa času, aby presiakli do povedomia a ešte viac času, aby ich verejnosť ocenila. Myslím, že je to bezpochyby časť príbehu pareconu. Rovnako si ale myslím, že to nie je celý príbeh.          

         Prečo sa napríklad o parecone nepísali ani veľmi kritické rozsiahlejšie práce a ani také, ktoré by ho mierne alebo agresívne podporovali? Myslím, že odpoveď má dve časti.

         Prvá časť hovorí, že v tomto období sa relatívne málo napísalo, či už vo forme recenzie alebo inak, o akejkoľvek ekonomickej vízii. Dokonca aj v alternatívnych médiách sa nedostatočne diskutovalo nielen o parecone, ale aj o iných ekonomických víziách (a vlastne vôbec o akejkoľvek vízii). V skutočnosti by v tomto bode niekto mohol namietnuť, že parecon získal o dosť väčšiu pozornosť ako iné vízie. Takže sa domnievam, že veľkou časťou problému je averzia k víziám. Vyhláste niečo nové o kapitalizme, rasizme alebo čomkoľvek inom, a bude sa to rozpitvávať tak, až vám z toho bude nevoľno. Vyhláste niečo o tom, čo by malo nahradiť kapitalizmus, rasizmus, atď. - a nastúpi silnejúce ticho. Platí to bez ohľadu na obsah vyhlásení. 

         Myslím si však, že kým averzia k nešpecifikovaným víziám vysvetľuje dlhé a pomalé ťaženie akýchkoľvek vizionárskych požiadaviek, druhá časť odpovede, obzvlášť v prípade pareconu je, že parecon obsahuje atribúty pôsobiace proti tomu, aby ich brali vážne ľudia prevádzkujúci vydavateľstvá recenzií a iných tlačených publikácií. Ak teda parecon získa širokú podporu ľavice, vzrastie v ľavicových inštitúciách tlak na zmeny smerom k usporiadaniu podľa predstáv pareconu. Vzostup feminizmu alebo černošského hnutia je nepresná, ale poučná analógia. Keď tieto široké perspektívy získali silu, vznikli veľké tlaky na zníženie rasizmu a sexizmu v ľavicových hnutiach a projektoch. Tieto tlaky zároveň aktívne napomáhali, aby ich nahradila kultúrna diverzita a feminizmus. K týmto rámcom rovnako vznikol značný odpor, a to nielen zo strany ľudí, ktorí ich vnímali ako hrozbu pre vlastné postavenie. Myslím, že to isté platí pre parecon. Ľudia, ktorí vlastnia alebo spravujú ľavicové projekty, publikácie a hnutia, si často, buď implicitne alebo explicitne uvedomujú, že ak by prevládol ekonomický pohľad pareconu, ich súčasné ľavicové agendy by narušil posun smerom k spravodlivosti, samospráve a konkrétne vyváženým komplexom zamestnaní.

         V minulosti mohlo periodikum, ktoré nevydávalo recenzie o parecone alebo preň nebol parecon vôbec príťažlivý, legitímne vyhlásiť, že je to preto, lebo parecon je len súbor poznámok pod čiarou bez veľkej podpory. A aj preto, lebo periodiká v skutočnosti nedostávali žiadne práce o parecone. To, že takéto práce nežiadali, nemôže dokazovať aktívny odpor, len nedostatok náklonnosti k vízii v akejkoľvek forme alebo len jej úprimnú neznalosť. Dnes však viaceré ľavicové periodiká dostávajú (v niektorých prípadoch mnohé) príspevky a aktívne ich odmietajú. Myslím, že je to veľmi očividne iná situácia ako neškodná nevšímavosť.

         Súhlasím s vami, že bez ohľadu na príčiny tohto stavu je relatívny nedostatok ľudí, ktorí vážne diskutujú o kvalitách pareconu v rozličných tlačených médiách, veľkou prekážkou jeho rozšírenia. Potenciálny čitateľ uvažuje: Mal by som sa prehrýzť touto knihou? Mal by som študovať túto internetovú stránku? Mal by som pracovať na pochopení týchto myšlienok? No, možno by som nemal. Napokon, moje obľúbené časopisy ich nespomínali. Počkám a uvidím, či parecon získa vierohodnosť ešte predtým, ako investujem svoj čas, aby som to zistil. Myslím, že takéto pochybnosti čitateľov, či zobrať parecon vážne, ktoré spôsobila neprítomnosť skutočnej diskusie v tlačených médiách, účinkovali viac ako jedno desaťročie. Keď sa na to pozeráme týmto spôsobom, vzostup počtu ľudí, ktorí si našli k pareconu vzťah napriek absencii diskusie v tlačených médiách, je skôr preukázateľne nápadne rýchly ako pomalý. V každom prípade, či pomaly alebo rýchlo, či zbrzdene alebo prirodzene, pozornosť dosahovaná pareconom sa blíži úrovni, ktorá si bude vynucovať verejné uznanie modelu. To si myslím, alebo v to celkom isto dúfam.                 

9. Akú zmenu môže parecon priniesť už dnes? Je to len vízia pre budúcnosť, alebo ju môžeme uplatniť v súčasnosti? A ak je to tak, ako?

         Ak by sa týkala iba budúcnosti, prečo by sme na nej pracovali teraz? Nie, myslím, že parecon má úžasný význam už dnes a rovnako v najbližšom období, keďže sa darí rozvíjať naše aktivity. Myslím, že ak by mal mať súčasný postup väčší úspech, záviselo by to vo veľkej miere od realizácie vízie. Práve to je podľa mňa je v skutočnosti hlavným cieľom neustálej obhajoby potreby vízie a argumentácie v prospech pareconu.    

         Potrebujeme ekonomickú víziu a iné vízie, aby sme prekonali cynizmus, ktorý tvrdí, že utláčateľské podmienky nemajú žiadnu alternatívu. Potrebujeme ekonomickú a iné vízie, aby sme získali náhľad, ktorý nám umožní začleniť zárodky budúcnosti do našej súčasnej organizačnej práce a aktivizmu. A potrebujeme ekonomickú a iné vízie, aby sme nasmerovali a tvarovali našu kritiku existujúceho stavu a naše požiadavky a činnosti, ktoré majú tento stav zmeniť tak, aby nás naše úsilie viedlo k vytúženému cieľu. Bude to lepšie, ako točiť sa v kruhu, alebo v horšom prípade vytvárať nový svet, ktorý si neželáme a neočakávame.

         Parecon nám v súčasnosti naznačuje, že by sme mali žiadať príjem, ktorý nás posunie smerom k spravodlivosti a moc, ktorá nás posunie smerom k samospráve. Predpokladá, že si musíme vydobyť zmeny, ktoré umožnia zaviesť vyvážené komplexy zamestnaní. Predpokladá, že musíme bojovať za pretvorenie a obmedzenie trhov, ktoré nás privedie k participatívnemu plánovaniu. Objasňuje, prečo je vhodné zakladať zamestnanecké a spotrebiteľské rady a prečo by naše hnutia mali byť pri rozhodovacích procedúrach, úlohách a formách odmeňovania vnútorne usporiadané podľa modelu pareconu. Predpokladá, že reorganizujeme naše inštitúcie v súlade s našimi ekonomickými cieľmi tak, ako nám to umožňujú dnešné obmedzujúce podmienky, aby sme sa naučili viac o ich budúcom zavádzaní a tiež preto, aby sme inšpirovali a prinášali prospech ľuďom v súčasnosti. A môže nám povedať veľa nielen o tom, za čo bojujeme našimi požiadavkami, kampaňami atď., ale predovšetkým o tom, ako hovoriť o našom úsilí. Mali by sme diskutovať o našich projektoch a požiadavkách spôsobom, ktorý povedie k lepšiemu pochopeniu túžby po štruktúrach a výstupoch pareconu.

         Keď ľudia hovoria, že vízia nemá žiaden vlastný význam, som bezradný. Pre mňa je to ako povedať niekomu, kto hľadá svoj terminál na letisku: „Nie je dôležité kam chcete ísť, len mi povedzte, ako sa teraz cítite. To bude na určenie vášho terminálu stačiť." Ten problém je pochopiteľný – kým neviete, čo sa snažíte dosiahnuť, nemôžete vytvoriť dobrú stratégiu pre aktivistov, dobrú organizačnú štruktúru, viesť dobrú politiku vo vnútri hnutia ani vo vzťahu k širšej spoločnosti. Bez vízie môžete vašu stratégiu prispôsobiť vašim možnostiam a prostriedkom. Môžete zariadiť, aby odporovala všetkému, čo nemáte radi. Nemôžete ju však nasmerovať tak, aby ste dospeli na miesto, ktoré preferujete. Koľkokrát musia ľudia pretrpieť porážku aktivizmu bez jasného nasmerovania, kým povýšime potrebu cieľa na dôležitú prioritu?

(Text pochádza z rozhovoru Michaela Alberta s Chrisom Spannosom - Parecon dnes)

Celý článok v anglickom jazyku: http://www.zcommunications.org/parecon-today-by-michael-albert

Základná literatúra:

Domáca stránka pareconu:

http://www.zcommunications.org/topics/parecon

Michael Albert a Robin Hahnel: Politická ekonómia participatívnej ekonomiky

http://www.zcommunications.org/zparecon/pepe.htm

Michael Albert: Parecon - život po kapitalizme

http://www.zcommunications.org/zparecon/pareconlac.htm

Michael Albert a Robin Hahnel: Pohľad do budúcnosti - participatívna ekonomika pre 21. storočie

http://www.zcommunications.org/zparecon/lookfor.htm

Michael Albert: Cesta k pareconu - program pre participatívnu ekonomiku

http://www.zcommunications.org/zparecon/movingforward.htm

V slovenčine vyšlo - Michael Albert: Naša nádej - Svet bez kapitalizmu

http://www.vsss.sk/dispatcher.php?action=PrezeratKnihu&command=ukazKnihu&id=358&VSSS_session=9cba6f69c3ab3d132403d1d9b226a88d

Návrh na založenie Internacionály participatívneho socializmu:

 

Nedávno propagátori participatívnej ekonomiky navrhli založiť Internacionálu participatívneho socializmu. K podporovateľom sa môžete pridať na adrese: http://www.zcommunications.org/newinternational.htm

 

Všetci záujemcovia, ktorí by mali chuť pridať sa k rozvíjaniu myšlienok pareconu na Slovensku, nás môžu kontaktovať na e-mailovej adrese: utopia@utopia.sk

Z dielne Parecon Z dielne Parecon

Postsexistická spoločnosť II.

Postsexistická spoločnosť II.

V priebehu najbližších štyroch rokov bude mať naše dospelé dievčatko tri vlastné deti. Prisahá, že im o svete, do ktorého sa narodili, nebude nikdy klamať... Prisahá, že nikdy nebude obmedzovať ich rodové voľby a uistí sa, že zaženie freudovskú dievčenskú závisť chlapčenského penisu... Číta o protivojnovom pochode k Pentagonu, pri ktorom sa hippies postavili vojakom a vkladali im kvety do zbraní. Nie je si istá, o čo ide, ale ako správna zástankyňa demokracie USA (vychovali ju, aby ňou bola) má pocit, že vzhľadom na skutočnosť, že Spojené štáty americké sú vo Vietname preto, aby pomáhali, nemôžu opustiť tých, ktorých vraždia komunisti a ktokoľvek iný. V jednej chvíli vysloví tento názor pred svokrom a on strávi trištvrte hodinu rozprávaním o vojne z radikálnejšej perspektívy. To, čo hovorí, je omnoho zmysluplnejšie ako čokoľvek, čo jej hovorili rodičia a učitelia v škole... Začne čítať. Nakoniec sa rozhodne, že musí niečo urobiť.

Postsexistická spoločnosť I.

Postsexistická spoločnosť I.

Predstavte si dieťa. Dievčinku, ako je tá na obrázku. Píše sa marec 1942 a má dva mesiace. V nemocnici v New Yorku, kde sa narodila, ihneď identifikovali jej rod, keď jej nemocničnú postieľku označili bielou vizitkou s malou ružovou mašľou. Na ruku jej dali ružový náramok. Keď sa pred dvoma rokmi narodil jej starší brat, dostal rovnaký – len modrý. Dievčinka leží v kolíske zakrytej dekou, ktorú jej uštrikovala babička a usmieva sa na svet. Keby vedela, čo ju čaká, nesmiala by sa. Na základe prieniku rodu, triedy a rasy/etnicity môžeme predpovedať určité jednotlivosti jej života. Pridajme genetické vybavenie, osobné preferencie rodičov, geografické miesto, náboženstvo a niekoľko ďalších prekvapení, a môžeme predpovedať jej budúcnosť (a budúcnosť jej brata) detailnejšie. Rovnako to môžeme urobiť v prípade životov detí narodených v okolí v tom istom čase.

utopia.sk

Socializmus aký mal vždy byť II.

Spotrebiteľská rada

Každý jednotlivec, rodina alebo životná jednotka by mali byť súčasťou miestnej spotrebiteľskej rady. Každá takáto rada by zas tvorila súčasť federácie miestnych rád. Federácia by dosahovala veľkosť mestskej štvrte alebo vidieckeho okresu. Každá mestská štvrť by bola súčasťou mestskej spotrebiteľskej rady, každá mestská a okresná rada zas súčasťou celoštátnej spotrebiteľskej rady. Hlavným dôvodom takéhoto reťazenia spotrebiteľských rád je skutočnosť, že rôzne druhy spotreby ovplyvňujú rôzny počet ľudí.

utopia.sk

Socializmus aký mal vždy byť I.

Čo sme sa do konca dvadsiateho storočia naučili o riadení vlastných ekonomických aktivít? Ako by sme mali postupovať, keby sme dostali príležitosť začať odznovu?

utopia.sk

Piata internacionála?!

Aby vízia „socializmu pre 21. storočie“ uspela, musí sa dôkladne vypracovať, obhájiť a mať dlhodobý program. Aby po celom svete rozšírené antikapitalistické organizácie, hnutia či projekty znásobili svoj vplyv a silu, potrebujú spoločnú súdržnosť a solidaritu. Na dosiahnutie týchto podmienok venezuelský prezident Hugo Chávez vyzval k vytvoreniu novej internacionály. Tento krok sa stretol so širokou podporou, ako aj istou kritikou plánovaného aprílového kongresu, ktorý by v Caracase novú internacionálu založil.

First Previous
  • 1
First Last