Späť

Právo na mesto a distribúcia priestoru

Autor/ka: Spracoval: Peter Vittek

Myšlienka na právo na mesto je úzko spätá s francúzskym filozofom Henrym Lefebvreom. Jeho práca je reakciou na spoločenské vzťahy v liberálnom kapitalizme, ktoré tvarujú podobu dnešných miest. Lefebre vyzýva k radikálnej reštrukturalizácii spoločenských, politických a ekonomických vzťahov v meste a k prepracovaniu aktuálnej štruktúry liberálno-demokratického občianstva. Jeho koncept práva na mesto prepracováva rozhodovací proces v meste: preorientováva našu pozornosť od rozhodovania štátu smerom k produkcii mestského priestoru.

Od doby, keď Lefebvre napísal Le droit a la ville (1968) (Právo na mesto), neoliberalizácia pokročila. V podmienkach globalizácie sa posilnil konkurenčný spoločenský poriadok a vzťahy a mestá súťažia o stále mobilnejší investičný kapitál. Miestne zastupiteľstvá prijali podnikateľské stratégie a premenili sa, aby sa viac podobali na flexibilné firmy. Začali presúvať služby súkromným alebo dobrovoľníckym organizáciám. Objavili sa nové kvázi verejné organizácie – korporácie pre mestský rozvoj alebo verejno-súkromné partnerstvá – aby vykonávali mnohé funkcie miestnych zastupiteľstiev. Tento proces rýchlo zmenil množinu inštitúcií, ktoré v mestských oblastiach vládnu. Mnohí autori tvrdia, že nová forma vlády podlieha výhradne imperatívu kapitalistickej akumulácie. David Harvey to opísal takto: „Kapitalisti sú nútení produkovať nadvýrobok, aby vytvorili nadhodnotu. Tú musia následne znovu investovať, aby získali ďalšiu nadhodnotu. Výsledkom ustavičného reinvestovania je, že nadvýroba rastie zloženým tempom, a preto sú logistické krivky (peňažná, výstupov a populačná), ktoré sú naviazané na dejiny akumulácie kapitálu, súbežné s krivkou nárastu kapitalistickej urbanizácie.
 
Politiku v kapitalizme formuje ustavičná potreba hľadať výnosný terén na tvorbu a absorpciu prebytkov kapitálu." Urbanizácia, suburbanizácia a rozsiahle mestské rozvojové projekty dokážu absorbovať obrovské objemy kapitálu. Distribúcia mestského priestoru je tak väčšinou v rukách finančného a realitného kapitálu a spoločenské, kultúrne a politické funkcie mesta sú podriadené ich záujmom. Na mestskú sociálnu kohéziu to má devastujúci dopad a nerovnosti medzi jednotlivými časťami mesta a mestskými oblasťami sa zväčšujú. Stále viac rozhodnutí prijímajú aktéri, ktorí sa priamo nezodpovedajú obyvateľom mesta – miestnym voličom – a nepodliehajú konvenčnej kontrole v rámci zastupiteľskej demokracie.         
 
 V tomto zmysle je neoliberalizmus útokom proti demokratickým formám kolektívne tvarovaného rozvoja. Mesto je odcudzené jeho obyvateľom. Nie je miestom participácie, ale miestom, ktoré obyvateľom vyvlastnila vládnuca trieda (alebo súbor ekonomických záujmov). Priestory moderných miest nám čoraz viac vnucujú, neformujeme ich sami. Lefebvre hovorí, že ľudia majú právo na viac. Majú právo na œuvre – mesto ako dielo, na ktorom sa podieľajú všetci jeho obyvatelia. Dnešné mestá sú pre neho len produktmi. Pojmy œuvre/produkt vyjadrujú dva aspekty výroby v tom najširšom zmysle slova. Produkt je výsledkom odcudzenej výroby – práce, kým œuvre je výsledkom tvorby – výroby oslobodenej od odcudzenia. Lefebvre píše: „Právo na mesto sa prejavuje ako najvyššia forma práv: právo na slobodu, na individualizáciu v rámci socializácie, na obývané prostredie a na obývanie. Právo na mesto v sebe zahŕňa právo na œuvre, na participáciu a osvojenie (jasne odlišné od práva na vlastníctvo)." Právo na mesto obsahuje právo na užívanie mestských priestorov a právo na obývanie, ktoré zahŕňa právo na bývanie. Bývanie je jedna forma osvojenia mesta. Lefebvre dôsledne odlišuje osvojenie od vlastníctva. Vlastníctvo je stelesnením odcudzenia. Vlastnícke práva sú nevyhnutne vylučujúce: držba vlastníckych práv dáva ich nositeľovi možnosť odoprieť nechceným ľuďom prístup. Vo svete, kde niektorí členovia spoločnosti nemajú žiadne vlastnícke práva sa objavuje bezdomovectvo. Títo ľudia musia nájsť spôsob, ako obývať mesto napriek exkluzívnosti vlastníctva alebo nájsť spôsoby ako podkopať či podlomiť moc vlastníctva (napríklad pomocou squattingu alebo nejakého kolektívneho hnutia vylúčených), aby si mesto osvojili inak. Neoliberálni politici sprivatizovali obrovskú časť mestského priestoru. Dôležitá časť verejného priestoru zmizla. Obyvateľov vyvlastnili a teraz sú vylúčení z používania predtým dostupného územia. Istým spôsobom sme z užívania rozličných mestských priestorov a rozhodovacieho procesu o výrobe a distribúcii priestoru vylúčení všetci.  
 
Žiadať právo na mesto znamená žiadať radikálnu mestskú demokraciu a živú mestskú komunitu. Mestská demokracia by nemala byť statickým stavom, ale trvalým procesom zápasu o právo na mesto pre všetkých obyvateľov. Tento druh demokratizácie znamená neustále experimentovanie s podobou inštitúcií a organizačných štruktúr. Všetky zložky obyvateľstva by mali byť zahrnuté do procesu všeobecného vyjednávania o cieľoch mestského rozvoja. Byrokratické miestne zastupiteľstvá by mali nahradiť zodpovedné a transparentné verejné a občianske inštitúcie. Zápas za socio-ekonomickú a kultúrnu demokratizáciu mestského priestoru môže všetkých občanov spojiť pomocou dialógu a demokratického rozhodovania. Žiadne rozhodnutia by nemali byť obyvateľom vnútené zhora alebo zvonku. Radikálne demokratické rozhodovanie musí byť výsledkom trpezlivého vyjednávania medzi všetkými obyvateľmi mesta. Môže to byť cesta k naozaj demokratickému mestu, ktoré je prístupné všetkým, a demokratickej distribúcii priestoru v ňom – dielu všetkých obyvateľov a živej mestskej komunite.
 
Pokračovanie:
David Harvey:
  1. Právo na mesto (1)
  2. Právo na mesto (2)
Zdroj: Utopia https://utopia.sk/wiki/display/porto/Porto+Alegre
Priemerne (0 Hlasy)


Porto Alegre Porto Alegre

Veselý prístav Bratislava

Autor/ka: Silvia Ruppeldtová

Stop urbicíde – genocíde mesta!


Video je bez zvuku!

Chceme naspäť naše mesto, chceme mesto na život, nie nocľaháreň unavených existencií terorizovaných svojvôľou morálnych a kultúrnych ignorantov. Je stále viac tých, ktorí sú nespokojní. To, čo sa dnes usiluje robiť PETÍCIA by pokojne zvládla aj DEFENESTRÁCIA. To znamená, že nerieši NIČ.
Preto: Nestačí voliť. Nestačí písať petície. Nestačí hádzať symbolický hrach na steny magistrátu. Nestačí zdvorilo preukazovať svoj nesúhlas za dverami rokovacej siene začlenení do kategórie aktivistov, ktorou mestskí byrokrati tak arogantne opovrhujú.
Mesto je naše, nie ICH.
Oni nám nesmú VLÁDNUŤ, oni sú na to, aby nám SLÚŽILI.
Nestačí protestovať.
Treba zmeniť systém.
Chceme PARTICIPATÍVNY ROZPOČET PRE BRATISLAVU!

Zdroj: Utopia https://utopia.sk/wiki/display/porto/Porto+Alegre

Z dielne Porto Alegre Z dielne Porto Alegre

utopia.sk

Participatívny rozpočet pre Bratislavu - príklady zo zahraničia

Silvia Ruppeldtová hovorí o rozličných mechanizmoch participatívneho rozpočtu využívaných v mestách Porto Alegre, Saint-Denis a Lisabon.

Lisabon, prvé európske hlavné mesto, ktoré zaviedlo celoplošný participatívny rozpočet

Lisabon, prvé európske hlavné mesto, ktoré zaviedlo celoplošný participatívny rozpočet

Hlavné mesto Portugalska sa svojim obyvateľom a návštevníkom hrdo a oprávnene predstavuje ako „princezná Teja". O Bratislave sa tiež dlho a oprávnene hovorilo ako o „krásavici na Dunaji", ako o „malom slovenskom Paríži", či ešte dávnejšie ako o „najkrajšom meste Horného Uhorska". Podobne ako Lisabon, aj Bratislavu ospevovali básnici, spisovatelia, cestovatelia, milovali hudobníci, výtvarníci a vinári, z bližšieho aj širšieho okolia a z celého sveta. Na rozdiel od Lisabonu, toto všetko je preč.

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Participatívny rozpočet pre Lisabon

Medzi európske mestá, ktoré hľadajú riešenie starých problémov ako aj rôznych novodobých komplikovaných fenoménov urbanistického, demografického a sociálneho rozvoja, už patrí aj hlavné mesto Portugalska Lisabon. Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne inovatívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú (v niektorých súvislostiach paradoxne) veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou ako aj odcudzením jeho vlastných a novoprichádzajúcich obyvateľov.

Rôzne druhy participatívneho rozpočtu

Rôzne druhy participatívneho rozpočtu

Na konci januára som mala prednášku na medzinárodnej konferencii o participatívnom rozpočte, ktorá sa konala v Berlíne. Konferencia bola veľmi zaujímavá a stretla som tam veľa ľudí, ktorí sa participatívnym rozpočtom zaoberajú po celom svete a o ktorých som dovtedy len počula alebo si s nimi vymenila elektronickú poštu. Čo ma však skutočne ohromilo, bolo poznanie, ako je participatívny rozpočet v rôznych častiach sveta odlišný.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Saint-Denis

Stredoveké historické mesto Saint-Denis leží v severnej časti metropolitnej oblasti Paríža, v regióne Ile-de-France a od centra Paríža je vzdialené len necelých desať kilometrov. Je sídlom univerzity, významným centrom politického, kultúrneho, športového či politického života vo francúzskom a európskom význame (Majstrovstvá sveta v rugby, Európske sociálne fórum...), známe bohatým historickým dedičstvom. V posledných desiatich rokov vzrástol počet obyvateľstva o 12-tisíc osôb a v súčasnosti žije v Saint-Denis viac ako stotisíc obyvateľov. Participatívny rozpočet mesto prijalo v roku 2001.

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Saint-Denis

Stredoveké historické mesto Saint-Denis leží v severnej časti metropolitnej oblasti Paríža, v regióne Ile-de-France a od centra Paríža je vzdialené len necelých desať kilometrov. Je sídlom univerzity, významným centrom politického, kultúrneho, športového či politického života vo francúzskom a európskom význame (Majstrovstvá sveta v rugby, Európske sociálne fórum...), známe bohatým historickým dedičstvom. V posledných desiatich rokov vzrástol počet obyvateľstva o 12-tisíc osôb a v súčasnosti žije v Saint-Denis viac ako stotisíc obyvateľov. Participatívny rozpočet mesto prijalo v roku 2001.

utopia.sk

Ako hľadať spôsoby ochrany kultúrneho dedičstva

Medzi projekty v Latinskej Amerike, ktoré môžu poslúžiť ako dobrá inšpirácia aj pre Slovensko, určite patria prípady úspešnej rekonštrukcie historických objektov zdanlivo beznádejne odsúdených na zánik, a to nielen pre nedostatok financií, čo sa najčastejšie uvádza len ako vhodné a údajne neprekonateľné alibi, ale predovšetkým pre vytrvalý nezáujem obyvateľov, vedenia mesta či dediny alebo, ako je to často aj v prípade Slovenska – všeobecnej apatie, ktorá predpokladá, že daný stav je síce smutný, ale nedá sa zmeniť, lebo ľudia jednoducho nemajú žiadny vplyv. 

utopia.sk

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

utopia.sk

Participatívne rozpočty – nástroje participatívnej demokracie

Od definície k úsiliu

Participatívny rozpočet je proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Občan tak nielen že volí, ale je priamo vtiahnutý do procesu... Uribatam de Souza

Právo na mesto (2)

Právo na mesto (2)

Posledná rázna expanzia urbanizačného procesu, podobne ako všetky predchádzajúce, priniesla neuveriteľnú zmenu životného štýlu. Vo svete, v ktorom sa konzumerizmus, turizmus, kultúrny priemysel a priemysel založený na vedomostiach stali najdôležitejšími aspektmi mestskej politickej ekonómie, sa kvalita života v meste rovnako ako mesto samotné stala tovarom.

First Previous
  • 1
  • 2
Next Last