Participatívny rozpočet Participatívny rozpočet

Participatívny rozpočet v Porto Alegre

Autor/ka: Silvia Ruppeldtová

Pri hľadaní spôsobov riešenia situácie sa o alternatívnom lokálnom  rozvoji začalo v Brazílii nanovo hovoriť až s vypuknutím krízy v 80.tych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na sociálno-historický kontext a urbanistickú politiku príznačnú pre krajiny tretieho sveta, pri ktorej dochádza k čoraz hlbšiemu vylučovaniu celých skupín obyvateľstva a následne k ich právnej kriminalizácii neprekvapuje, že doposiaľ najznámejší medzinárodný model spravovania mesta sa začal práve v Latinskej Amerike.

Miestne zastupiteľstvo v Porto Alegre, ktoré je hlavným mestom brazílskeho štátu Rio grande do Sul a jeho participatívny rozpočet je dnes hlavným vzorom upevňovania participatívnej demokracie, priamej účasti občanov na rozhodovaní o rozvoji ich životného priestoru, sociálnych inovácií, decentralizácie moci, vytvárania osobného vzťahu k živému a neživému okoliu a pod. Porto Alegre bolo vyhlásené za najlepší vzor miestnej samosprávy. Prax a úspechy participatívneho rozpočtu viedli neskôr organizátorov Svetového sociálneho fóra k rozhodnutiu zvoliť si Porto Alegre za dejisko prvého stretnutia fóra v roku 2001. Táto udalosť viedla k pozoruhodnému medzinárodnému rozšíreniu politiky participatívneho rozpočtu. Participatívny rozpočet sa dnes uplatňuje v približne 170 brazílskych samosprávach, v niekoľkých ďalších mestách Latinskej Ameriky, v USA, v Kanade a v Európe. Participatívny rozpočet v Porto Alegre je jednou z prvých praktík, ktorá sa od svojho zavedenia v roku 1989 uplatňuje nepretržite a určite patrí medzi najradikálnejšie participatívne riešenia.

Kapitalizmus bol v Brazílii zavedený dedičnou, patrimonialistickou portugalskou monarchiou, ktorej centrálnu moc predstavoval kráľovský dvor. Základnou charakteristikou spoločnosti bola hierarchická štruktúra závislých území a závislosti jednotlivcov. Priamou formou dnešného patrimonializmu je takzvaný (a dobre známy) klientelizmus, v rámci ktorého si politici a ich kapitalistickí klienti vymieňajú služby a navzájom sa favorizujú, pričom úzkej skupinke z nich sa podarí získať priamy a izolovaný prístup k štátnym zdrojom. Všetky ostatné skupiny občanov sú vylúčené a zbavené práva zasiahnuť, aj keď zväčša klientelistické praktiky najväčšmi postihujú ich každodenný život, často na hranici prežitia. Dominantná zložka občianskej verejnosti je priamo závislá na štátnej moci v réžií korporácií a jej právomoci sa radikálne obmedzili. Práve táto skutočnosť je rozhodujúcim momentom pochopenia ľudových hnutí vo všeobecnosti a takzvaných susedských či pouličných iniciatív obzvlášť.

V 60-tych rokoch sa rozhnevané a dlhodobo vylučované masy rozhodli vytvárať odborové organizácie a poľnohospodárske zväzy. Prevládajúce ekonomické záujmy USA a miestneho kapitálu určovali hranice celej škály sociálnych zmien a fungovania demokratických organizácií. Široké spektrum prevažne mestských ľudových hnutí v roku 1964 umlčal drastický vojenský puč, po ktorom nastúpila vojenská diktatúra (rečou ekonomických záujmov demokracia). Práve na jej vrchole sa však opäť začali zdvíhať hlasy zdola: ženy demonštrovali proti zvyšujúcim sa nákladom na živobytie, za zavedenie materských škôl, obyvatelia sa dožadovali dláždenia ulíc, zavádzania kanalizácie, prístupu k zeleni, vytvárania zelených plôch či začali vo veľkom protestovať proti svojvoľným vysťahovaniam či  asanáciám svojich domovov kedykoľvek sa to zažiadalo centrálnej moci. V tom období vznikli predovšetkým v oblastiach mestských periférií početné občianske iniciatívy usilujúce sa o zmenu systému v jeho samotnej podstate, príčinách (grassroot movements), ktoré sa už nemienili uspokojiť len s dočasným naprávaním jeho dôsledkov. Koncom 70-tych rokov sa veľká časť týchto hnutí spojila s odborovými zväzmi, niektorými kresťanskými komunitami  ľavicovými intelektuálmi a vytvorili spoločnú alianciu, známu ako Strana pracujúcich (Partido dos Trabalhadores, PT).  Požadovali najmä investície do mestskej infraštruktúry, služieb ako aj samosprávu tzv. susedských iniciatív. Zorganizovali sa do mestských rád a mnohé z materiálnych požiadaviek priamo prepojili s otázkou občianskych práv. Požiadavka demokratizovania mestského rozpočtu sa nepretržite vznášala v kontexte protestov proti diktatúre. Kandidát na primátora mesta za PT žiadal zmenu v distribúcii priorít z verejného rozpočtu. Participatívny rozpočet mal byť prostriedkom naplnenia sľubu o demokratizácii štátu. Čoraz jednotnejší a mohutnejší tlak viedol v roku 1988 k zavedeniu novej ústavy decentralizujúcej zdroje a záväzky jednotlivých samospráv. V roku 1989 nakoniec PT zvíťazila v brazílskych voľbách a nová vláda začala zavádzať administratívne reformy, ktoré mali napomôcť rýchlejšiemu napĺňaniu požiadaviek participatívneho rozpočtu.

Zavedenie progresívnych daní zvýšilo objem zdrojov na prerozdeľovanie, čo viedlo k prudkému nárastu podielu investícií v komunálnom (mestskom) rozpočte.
Pokiaľ ide o rozdelenie práv a povinností, brazílska exekutíva zodpovedá za organizovanie návrhu rozpočtu a konečné rozhodnutie o schválení alebo zamietnutí má legislatíva. Narastajúca dôvera obyvateľstva voči procesu demokratizácie verejného rozpočtu sa odzrkadľuje v jeho čoraz väčšej podpore a priamej participácii.

V procese demokratizácie rozpočtu bola dôležitým krokom jeho inštitucionalizácia bez právneho uzákonenia. Participatívny rozpočet sa schvaľuje každý rok nanovo. Využívajú sa jednak nástroje priamej demokracie, jednak sa volia zástupcovia volení spomedzi všetkých účastníkov. Jedinečnou črtou je samotný proces prijímania rozhodnutí. Jednotliví účastníci predkladajú jednotlivé návrhy a zároveň zodpovedajú za ohodnotenie navrhnutých projektov, ktoré sa odohráva na zhromaždeniach na regionálnej ako aj na tematickej báze. Na plenárnych zhromaždeniach volia účastníci zástupcov v priamych voľbách a tí potom zodpovedajú za ďalšie rokovania s miestnymi zastupiteľstvami. Základná štruktúra participácie zahŕňa každoročný prehľad aktivít a každú zmenu procedurálnych pravidiel pre participatívny rozpočet. Komisii to umožňuje flexibilne sa prispôsobovať novým podmienkam. Participatívny rozpočet je predovšetkým nástrojom decentralizácie, ktorá zabraňuje priestorovej fragmentácii. Mesto je jedinou miestnou autoritou, administratívne je však rozdelené do šestnástich decentralizovaných jednotiek participatívneho rozpočtu. Občania priamo prispievajú k prijímaniu rozhodnutí o prerozdeľovaní prostriedkov, pretože kritériá prerozdeľovania  nie sú stanovené žiadnymi administratívnymi ani ekonomickými princípmi. Kritériá vyčleňovania finančných zdrojov na projekty sa každoročne nanovo prerokúvajú, čím sa zaručuje flexibilita podľa aktuálnych potrieb. Všeobecne platnými kritériami prerozdeľovania sú: populácia jednotlivých obvodov, potreby obvodov vzhľadom na infraštruktúru a investičné preferencie. 

Doterajšie pozitívne materiálne výsledky:

  • výrazné zdokonalenie základnej mestskej infraštruktúry
  • všeobecný prístup ku kanalizácii
  • prístup k tečúcej vode
  • pokroky vo vzdelávaní (počet detí v štátnych školách sa zdvoj až strojnásobil)
  • vydláždenie ulíc
  • chudobné štvrte sa napojili na verejnú dopravu (v období dažďov boli celkom odrezané)
  • zastávky verejnej dopravy sa umiestnili bližšie k ľudským príbytkom, čo umožňuje deťom aj dospelým jednoduchšie sa dostať do školy či zamestnania.
  • jednotlivé dovtedy odrezané štvrte sú oveľa ľahšie prístupné pre políciu alebo sanitky
  • vznik centier voľného času pre deti, mládež, dôchodcov (hudobné, tanečné, výtvarné, športové a iné školy)
  • vytvorenie verejných priestranstiev (ihriská, parky a pod.)
  • dostupné lokálne obchody s potravinami

Hmatateľné materiálne úspechy na báze spoločného rozhodovania a participácie akejkoľvek skupiny obyvateľstva do veľkej miery ovplyvňujú zlepšujúce sa sociálne väzby, citový vzťah k prostrediu a motivujú mnohé ďalšie projekty, predovšetkým však nové pozitívne spoločenské javy. Doterajšie prieskumy ukázali, že zavedenie participatívneho rozpočtu výrazne pomohlo najmä skupinám vylúčeným z verejného života, teda tradične chudobným ľuďom a ženám. Zvýšila sa aj participácia skupín tradične segregovaných na základe rasovej príslušnosti. Do verejného procesu sa zapojili mnohé ženy, čo vedie aj k zvýšeniu počtu žien v politickej reprezentácii, zrovnoprávňovaniu ich postavenia v zamestnaní a k presadzovaniu ich hlasov v oblastiach donedávna takmer výlučne vyhradených pre mužov. Na pozíciách miestnych zastupiteľstiev je však zastúpenie žien ešte stále relatívne nízke. Stratégia rozvoja založená na rozvoji bezprostredného životného prostredia ľudí jednotlivcom ukazuje, že je v ich moci rozhodovať o podobe svojho života a že nie je nevyhnutné akceptovať akékoľvek rozhodnutia centrálnej moci a vzdialených záujmov finančných skupín. Participatívny rozpočet zároveň umožnil zmenu v investičných prioritách; do veľkej miery sa ustúpilo od megalomanských projektov (s veľkou mediálnou publicitou) a uprednostňujú sa menšie a na lokálne podmienky prispôsobené projekty.

Do roku 1989 boli ľudové hnutia zvyčajne pomerne konfliktné, od momentu ich legalizácie sa vzťah medzi samosprávami a verejnosťou zásluhu procesu presadzovania participatívneho rozpočtu zmenil. Jednotlivé hnutia sa museli naučiť aktívne a verejne sa podieľať v komunálnej politike. Ľudová participácia vo vedení samospráv sa ukázala z mnohých hľadísk prospešná. Priamou účasťou v politických debatách sa jednotliví účastníci naučili rozšíriť či zmeniť svoje osobné potreby na verejnosti prospešné aktivity. Verejné diskusie takisto umožňujú lepšiu ústretovosť voči potrebám iných ľudí, čím sa prirodzene pestuje medziľudská solidarita. V porovnaní s inými brazílskymi hlavnými mestami sa v Porto Alegre výrazne zvýšil počet lokálnych iniciatív, čo sa pripisuje výnimočne vysokou motiváciou ľudí organizovať sa za presadzovanie aktivít priamo zlepšujúcich ich život. Ich väčšina pochádza z nižších sociálnych vrstiev, spomedzi žien a etnických menšín.

Porto Alegre a jeho participatívny rozpočet sú medzinárodne vysoko oceňované ako funkčný experiment medzi štátnou správou a alternatívnou spoločnosťou. Od modelov participatívnych rozpočtov v Európe, ktoré sa ním inšpirovali, sa však pomerne výrazne odlišuje. V Európe je pretrvávajúcim hlavným cieľom a motiváciou nárast ekonomickej efektivity a nie zmena politických priorít a ich prepojenosť na moc. Pri rozhodovaniach sa priama participácia nahrádza len diskusiou, čo neumožňuje prechod od zastupiteľskej demokracie k priamej demokracii a preto ani transformáciu mocenských štruktúr.

Vytvorenie politiky participatívneho rozpočtu v Porto Alegre bol predovšetkým pokus o alternatívny model riadenia. V mnohom sa doposiaľ jeho ciele nenaplnili, čoho hlavnú príčinu zrejme môžeme hľadať v nasledovaní pravidiel či príkladov veľkých európskych miest, ktoré sa väčšmi ako na participáciu zameriavajú na konkurencie schopnosť (ako napríklad budovanie diaľnice v Barcelone prechádzajúcej priamo mestom financované Svetovou bankou. Nie nepodobný príklad je projekt socialistického budovania Mostu SNP v Bratislave). Výsledkom môže byť presadzovanie záujmov úzkej skupiny jednotlivcov, čo zároveň vyvoláva drastické kultúrne a sociologické zmeny.

Participatívny rozpočet v Porto Alegre je však do veľkej miery úspešným projektom novej formy samosprávy, v ktorom sa politici a verejnosť schádzajú, aby si spoločne zvolili postup v rozvoji mesta tak, aby vyhovoval predovšetkým tým, pre ktorých je mesto určené: jeho obyvateľom, aby život v ňom nebol iba existenciou, ale plnohodnotným životom. Zástupcovia  (poslanci) a politici takým spôsobom môžu takisto plniť svoje skutočné poslanie: slúžiť ľuďom, a nie potláčať ich záujmy. Aj napriek tomu, že hierarchický systém sa v Porto Alegre pre komplikované vzťahy s centrálnou a regionálnou vládou nepodarilo celkom odstrániť, úroveň demokratizačného procesu, ktorú sa podarilo dosiahnuť, vysoko presahuje úroveň európskeho modelu participatívnej politiky. Vo väčšine európskych miest, v ktorých sa podarilo presadiť participatívny rozpočet, plynú z mestských peňazí len dve percentá, zatiaľ čo v Porto Alegre predstavuje zdroj participatívneho rozpočtu sto percent verejných financií.